Naše občianske združenie Akadémia životného štýlu podporuje zmysluplné vzdelávanie a všestranný rozvoj spoločnosti. Preto sme medzi naše hlavné aktivity zaradili aj celospoločensky rozvojový program spojený s víziou „Slobodný vzdelávací trh“, ktorá je zároveň dôležitým impulzom k zmene nášho školského systému. Pripravili sme pre vás aj verejnú skupinu na facebooku pod názvom Tvoríme nové školstvo, kde môžete otvorene a slobodne diskutovať, zdieľať podnetné informácie, svoje názory a skúsenosti.
♦ ♦ ♦
My, rodičia, ktorí si plne uvedomujeme, v akom stave je naše školstvo, sme pripravili Otvorený list najvyšším predstaviteľom SR,, ktorý je zároveň výzvou k celonárodnej diskusii o vízii vzdelávacieho systému na Slovensku.
K prečítaniu a podpisu listu sa dostaneš ak klikneš na obrázok ↓
Hlavné body Otvoreného listu rodičov:
Vízia Slobodný vzdelávací trh – k stiahnutiu v PDF:
Dovolenky, autá, mobily, potraviny si slobodne vyberáme, ale ako je to s možnosťami výberu formy vzdelávania v našom školstve? Môžu si rodiny pre svoje deti slobodne vyberať spôsob, prostredie, smer alebo tempo učenia, ktoré je im prirodzené a ktoré im vyhovuje? Majú možnosť porovnávať a skúšať, čo im vo vzdelávaní vyhovuje? O čom je a komu slúži náš školský systém? Je to slobodný priestor pre tvorivý svet detí, rodičov a učiteľov? Nezdá sa Vám, že sa v tejto oblasti nič nezmenilo?
Staroškolský systém je ako taký starý most, ktorý môžeme stokrát natierať, ale aj tak z neho nový most nespravíme. Preto súbežne vedľa neho radšej postavme úplne nový široký most, cez ktorý budú pokojne a bezpečne prechádzať chodci, cyklisti, autá, autobusy, električky (inklúzia). Bezpečný most, ktorý bude slúžiť rôznorodosti, dôstojnosti, rešpektu, efektívnosti a zmysluplnosti. Každý si takto bude môcť vybrať, po ktorom moste prejde. Reč je o našom spoločnom školstve, v ktorom okrem starého školského modelu, ktorým sme si všetci prešli, vznikne nový akýsi multi-systém rôznych typov a foriem vzdelávania. Čo v ňom musí jednoznačne platiť, je právo na bezplatné vzdelanie každého dieťaťa. Otázku povinnej školskej dochádzky musíme mať v novom systéme taktiež vyriešenú.
Ako je možné, že impulz k tak dôležitej zmene v školstve neprichádza vo väčšom práve od učiteľov? Im tento stav v školstve vyhovuje? Nechcú slobodný a dôstojný systém vzdelávania pre všetkých? Sú v tomto systéme spokojní, že ho tak veľmi obhajujú?
Čo na to hovorí psychologička Viera Hincová?:
„Sloboda vyžaduje prevzatie zodpovednosti. Odvahu. Byť súčasťou masy, ktorá iba reprodukuje to čo jej bolo nariadené je oveľa jednoduchšie. Psychologicky odpor ku zmene je normálny jav, no zároveň tu ide o schopnosť vykročiť zo zaužívanej schémy. A navyše, existujúce školstvo priťahuje typy osobností, ktoré majú isté osobnostné charakteristiky a navyše ich aj rozvíja a istým spôsobom odmeňuje a podporuje u existujúcich pedagógov. Preto si nevedia predstaviť nič mimo tento systém založený na kontrole a hierarchii a určitej i keď zastaralej štruktúre. Čo povedať o učiteľovi, ktorý nakáže deťom počas pandemických „prázdnin“ pod hrozbou päťky z telesnej, že mu majú poslať 4 videa zo svojho cvičenia doma a to v takejto kritickej situácii ako je situácia s koronavírusom? Neschopnosť akokoľvek inak motivovať je tu úplne tragická, pričom ten učiteľ je zároveň obeťou systému ale aj jeho ochotným otrokom. Človek, ktorý nepozná svoju hodnotu, pretože mu ju nikto neukázal a nedal mu ju zažiť nevie že môže mať dôstojnejší život.“
Dôležité je si uvedomiť, že my rodičia sa nemôžeme spoliehať len na učiteľov, alebo na štát. Impulz k zmene školstva musí prísť od nás rodičov a následne môžeme vyzvať k spolupráci učiteľov. Veď učiteľov aj tak nepriamo platíme my rodičia, bezprostredne štát ako zamestnávateľ. Štát si peniaze vynúti od rodiča a potom nimi platí učiteľa. Učiteľ však plní iba pokyny toho, kto ho zamestnáva, nie toho, kto ho platí. Preto je na mieste, aby sme si uvedomili, že celý tento školský systém máme v rukách my rodičia.
Ako by to mohlo celé vyzerať? Ako by mohol vyzerať zdravo, efektívne, demokraticky a slobodne fungujúci školský systém na Slovensku, v Európe, vo svete? Je vôbec možné, aby všetci boli spokojní?
Vízia Antona Adamčíka “Slobodný vzdelávací trh” popisuje, ako a na akých princípoch by mohlo fungovať školstvo, aby si mohol každý vybrať to svoje, čo mu vyhovuje a čo mu je blízke. Ide o nastavenie školského systému s viacerými možnosťami pre slobodné, tvorivé, zmysluplné a efektívne vzdelávanie. Vízia Slobodný vzdelávací trh nie je len jeden koncept, ale predstavuje multisystém všetkých konceptov, ktorý myslí na úplne každého. Jeho prvoradou podstatou je zmena systémových nastavení v našom školstve, čo bude mať vplyv aj na rozvoj celej našej spoločnosti.
„Predstavme si, že by svet vzdelávania bol akousi tržnicou, kde si môžeme vyberať to, čo sa nám páči, čo nás zaujíma a čo nám dáva zmysel.“ Anton Adamčík
Na to, aby sme si mohli vyskladať “švédsky stôl” s viacerými možnosťami a ponukami pre vzdelávanie a osobný rozvoj, potrebujeme si osvojiť určité zručnosti (sebariadenie, komunikácia), pochopiť jednotlivé súvislosti (sloboda vs. zodpovednosť ) a konať v súlade s našimi hodnotami (dôstojnosť, rešpekt, úcta, pochopenie a pod.).
„Moja vízia „Slobodný vzdelávací trh“ nie je rozhodne čítanie typu fasfood, bude si to žiadať pomalé vychutnávanie a trávenie. Pohľadmi, ktorými sa na vzdelávanie pozerám, ste sa ako dospelí pravdepodobne nikdy nepozerali. No určite sa mnohí z vás týmito pohľadmi pozerali na niečo iné, napríklad na prírodu, na ľudí okolo seba, keď ste boli deťmi alebo pubertiakmi. Mne sa prihodilo pozerať sa inak na deti, na školu, na školstvo už ako začínajúcemu učiteľovi tesne po tom, čo sme v uliciach doštrngali kľúčmi. A veľmi skoro som pochopil, že rovnako ako dvere k demokracii sme odmykali kľúčmi na námestiach, aj školská politika potrebuje odomknúť dvere – k slobode. Vtedy som však netušil, že to bude až takto dlho trvať.“
Anton Adamčík vyštudoval učiteľstvo pre 1. stupeň ZŠ, špecializácia Hudobná výchova, plus špeciálna pedagogika. Po odchode zo školstva aktuálne pracuje v televízii najmä ako reportér spravodajstva a publicistiky. Téme školstva sa však venuje dodnes.. Už začiatkom 90-tých rokov podal návrh na zásadnú zmenu riadenia školstva, kde štát mal byť v úlohe jedného zo 4 partnerov. V roku 1993 podal prvý experimentálny projekt “Škola hrou pre 1. st ZŠ”, o dva roky neskor aj pre 2. stupeň. Aktuálne sa angažuje pri tvorbe experimentálnych projektov s overovaním seba-riadeného vzdelávania.
Anton Adamčík je človek, ktorý išiel do školstva preto, aby ho otvoril a zmenil na ľudské a dôstojné prostredie. Aby DIEŤA, RODIČ, UČITEĽ a ŠTÁT boli rovnocennými partnermi, ktorí si realizujú svoje záujmy na báze konsenzu, nie na princípe silnejšieho. Cieľom vzdelávania a výchovy nemá byť príprava na život potom, ale riadenie vlastného života už tu a teraz. Tvrdí, že škola má byť prostredím rôznorodosti, tzv. diverzity, kde sa vytvárajú modely spolužitia už teraz a prenášajú do života mimo nej. Je presvedčený, že pre zdravý vývoj deti je optimálnym prostredím kolektív s vekovou inklúziou 3-18 rokov, s rôznorodosťou výkonov, schopnosti a nadania v režime seba-riadeného vzdelávania a výchovy.
skrátená verzia (extrakt)
Úvod
Slobodný vzdelávací trh je unikátna vízia vzdelávacieho systému, aká zatiaľ u nás nemá obdobu a nie je známe, že by niečo podobné vo svete niekto publikoval. V čom je teda unikátna? V tom, že rieši celý systém vzdelávania, a to v širšom rozsahu i zásahu ako súčasný systém školstva. O čo konkrétne ide?
Slobodný vzdelávací trh v nadväznosti na to navrhuje systém, ktorý umožňuje vzdelávajúcemu možnosť riadiť si svoju vzdelávaciu cestu a jej tempo slobodne v rámci možností, ktoré mu vzdelávacie prostredie alebo systém ponúka. Aby si mohol nositeľ práva uplatniť aj právo na uspokojenie špecifických vzdelávacích potrieb, je nevyhnutná široká diverzita vzdelávacích možností, čo ideálne spĺňa vzdelávací systém na princípe trhu.
Naplnenie práva na rešpekt a ohľad k špecifickým vzdelávacím danostiam jednotlivca Slobodný vzdelávací trh zabezpečuje tak, že umožňuje nielen výber vzdelávacej činnosti, obsahu učiva, formy učenia sa, ale aj pedagogického prístupu a typu motivácie. Možnosť ponuky a výberu pedagogického prístupu je ďalšou novinkou, akú nemá žiadny vzdelávací systém. Pedagogický prístup sa odvíja od preferencie určitých hodnôt v rámci hodnotového spektra či už učiaceho sa, alebo učiteľa. S pedagogickým prístupom súvisia aj špecifické kritériá pri hodnotení vzdelávacieho výsledku a špecifický typ motivácie.
Podobnou novinkou je zahrnutie výberu špecifickej sféry vzdelávacej činnosti – praktická, akademická, výskumnícka (telo, slovo, myšlienka). Všetky vzdelávacie špecifiká a špecifiká jednotlivca i pedagogické prístupy sú si v zmysle ponuky rovné. Je neprípustné ktorýkoľvek pedagogický prístup či motívy potláčať, alebo vyzdvihovať na úkor iného.
Síce nie je to novinka vo svete, u nás ešte áno – a to je sebariadené a samoriadené vzdelávanie vo vekovo zmiešanej komunite žiakov. Ďalšou dôležitou novinkou, ktorá patrí do systému školstva 21. storočia, je samosprávny princíp riadenia vzdelávania. Štát síce v hre zostáva, ale už nie celkom v úlohe výkonného riaditeľa, ba ani v úlohe zákonodarcu. Obe úlohy má oklieštené – čiastočný výkon v oblasti financovania a hospodárstva, čiastočne v oblasti zákonodarstva a plne v oblasti výkonu spravodlivosti. Samospráva funguje najmä na princípe horizontálnej decentralizácie a čiastočne i vertikálnej. Čo má za následok, že prijaté sú iba také normy, ktoré odsúhlasí 100% hlasov. Potom platí, že čo nie je záväzné, je dovolené. Samozrejme po hranice dané štátnou legislatívou.
Poslednou novinkou, ktorá stojí za zmienku, je stratégia uvedenia vízie do praxe. V rámci zachovania ponuky možností vzdelávacích ciest, neuvažujeme o nahradení súčasného školského systému novým systémom. Slobodný vzdelávací trh by vyrastal popri jestvujúcom školstve ako paralelný alebo súbežný. Rodičia, deti a učitelia, ktorým súčasný tradičný systém nevyhovuje, by postupne vstupovali do nového a pomáhali mu rásť.
Zadefinovanie základných hodnotových smerov, alebo inak aj subkultúr, umožňuje vytvoriť účinnú bariéru voči vzniku kultúrneho monopolu v budúcom vzdelávacom trhu. Plní teda okrem iného protimonopolnú funkciu. Sedem rozdielnych kultúrnych subjektov v rovnocennom mocenskom postavení poskytne možnosť legálne strážiť svoje špecifické hodnoty každému subjektu pred expanziou cudzích hodnotových systémov a podieľať sa na tvorbe pravidiel, ktoré budú chrániť hodnoty všetkých kultúr. Dohoda na univerzálnych pravidlách bude veľmi zložitá a schodným prienikom bude len pár základných pravidiel o mierovom spolužití všetkých vzdelávacích kultúr v priestore vzdelávacieho trhu. A o to tu ide. Tento efekt – dobré univerzálne pravidlá – dokáže vyjednať práve mnou navrhovaných sedem kultúrnych subjektov.
Graf č. 1 znázorňuje princípy, na ktorých stojí 6 subkultúr tvoriacich jednu celostnú kultúru. Tie sú potom premietnuté do jednotlivých vzdelávacích prostredí rozlíšených farebne. Zároveň je z grafu možné vyčítať vzájomné súvislosti a vzťahy medzi jednotlivými subkultúrami a vzdelávacími prostrediami.
Graf č.1
Klasifikácia tohto kultúrneho spektra a vzdelávacích prostredí sa opiera o štyri rozdielne polarity princípov – regulácia vs. nativácia, subsidiarita vs. autonómia, kooperácia vs. konkurencia a exklúzia vs. inklúzia. Z toho nám vyjde šesť exkluzívnych prostredí (označené 6 farbami) a jedno inkluzívne (biela).
Na základe týchto faktorov môžeme zadefinovať jednotlivé vzdelávacie prostredia so špecifickou subkultúrou a celostnou kultúrou.
Je označené červenou je označené prostredie protektívne, teda prostredie podporujúce a ochraňujúce objekt, v našom prípade jednotlivé deti v komunite určitej kvalitatívnej triedy, alebo kasty, z pozície vyššej autority (subsidiarita).
Modrou je označené prostredie provokatívne (princíp konkurencie). Apel, alebo provokácia k prekonaniu aktuálneho stavu na vyššiu úroveň v konkurenčnom prostredí. Prostredie, v ktorom je objekt – dieťa zvonku provokované (motivované) k dosiahnutiu vyššieho ocenenia, alebo k prekonaniu vyššej méty.
Prostredie vyjadrené žltou farbou ako autentické, je exkluzívnym natívnym priestorom, kde dieťa nie je objektom tlaku vonkajšej autority, ale sa podriaďuje impulzom svojej prirodzenej vnútornej autority. Dieťa vníma a nasleduje tieto impulzy (svedomia napríklad), inštinkty, pocity a tie môže spontánne, autenticky prejavovať navonok.
Opakom autentického prostredia (chaos) je prostredie direktívne (poriadok), označené fialovou farbou. Tu je dieťa plne objektom pôsobenia vonkajšej autority, ktorá požaduje poddajnosť voči direktívam (regulám) ako nespochybniteľnej autority. Pomocou nich formálna autorita reguluje správanie, myslenie a konanie dieťaťa.
Oranžové pole predstavuje prostredie amikatívne (lat. amicus – priateľ), teda priateľské, súdržné, láskavé, kooperatívne. Ide o vysoko sociálne kohézne prostredie v duchu hesla: Všetci za jedného, jeden za všetkých!
Ide o protipól prostredia konkurenčného.
Prostredie označené zelenou – autonomické prostredie, kde subjektom i objektom je individualita sama. Zelené prostredie umožňuje samostatnosť každého jednotlivca (opak protektívneho prostredia), rovnocenné nezávislé partnerstvo, rešpekt k individuálnym odlišnostiam a podporu sebestačnosti, podľa hesla – „Nechaj ma, ja sám!“
Prostredie s bielou farbou – inkluzívne prostredie, je harmonickým spojením šiestich subkultúr a prostredí podobne, ako biela farba svetla vo fyzike. Inkluzívne prostredie môžeme nazvať aj kultúrnou tržnicou, kde dieťa v role zákazníka – klienta má v jednom priestore k dispozícii „stánky“ so všetkými subkultúrami. Tu sa môže zdržovať podľa vlastnej aktuálnej potreby, túžby či chuti. Takéto prostredie poskytuje celé kultúrne spektrum vo vzájomnej harmónii, čo umožňuje dieťaťu rozvíjať svoju osobnosť všestranne a harmonicky v duchu pradávneho antického ideálu – kalokagatie.
Kým hodnoty, akými sú výzva, nezávislosť, bezpečie, dôvera, spontánnosť, či lojalita, sú v exkluzívnych prostrediach izolované, tu sú prepojené do harmonického celku a predstavujú pre dieťa maximálne slobodné univerzálne prostredie s dostatočnou diverzitou možností.
Súčasťou vzdelávacieho prostredia je aj tím učiteľov a pracovníkov, ktorí v súlade s kultúrou prostredia používajú aj charakteristickú pedagogiku. Ďalší, graf č.2, ich znázorňuje.
Graf č.2
– najbližšie asi zodpovedá tomu, čo odborná literatúra širšie označuje ako sociálna a špeciálna pedagogika. Kľúčovou hodnotou protektívnej pedagogiky je podpora a ochranársky prístup k žiakovi ako k objektu výchovy, vzťah lekár – pacient. V praxi to znamená nápomoc najmä deťom telesne, sociálne alebo mentálne vylúčeným, s cieľom zaradiť ich do štandardného (typického) prostredia.
– alebo aj tradičná pedagogika je dnes všeobecne najviac uplatňovaná štátnou mocou v celom svete. Základom tejto pedagogiky je direktíva, alebo regula a prísne zachovávanie stanoveného podrobne rozpracovaného právneho poriadku, plánu, harmonogramu, či manuálu.
Prevažujúcimi metódami učenia sú dril a opakovanie. S problémom detí so špeciálnymi potrebami (zaostávajúce, sociálne netypické, alebo mimoriadne nadané) sa vyrovnáva segregáciou, aby nedochádzalo k narúšaniu plynulého chodu vyučovania. Pre zaostávajúce deti vznikli špeciálne školy, pre sociálne netypické zas osobitné školy a nápravné ústavy a pre výnimočne nadané zas školy pre mimoriadne nadané deti. Pedagogika si potrpí na presnom formálnom výkone direktív.
– mohla by mať aj prívlastky apelatívna, expresívna, športová, komerčná, alebo populárna pedagogika. Jej podstatou je výzva (lat. voca, provocatio – výzva) k súpereniu. V súvislosti s konkurenčným prostredím, ktoré produkuje vonkajšie výzvy, asi najvýstižnejšie vyznie pojem provokatívna pedagogika. Svoje prirodzené uplatnenie má najmä v oblasti športového tréningu.
V prípade všetkých troch spomínaných pedagogických kultúr je žiak postavený do roly objektu výchovy a vzdelávania.
– intuitívna, alebo aj spontánna pedagogika, stavia na vnútorných impulzoch, fantázii, nálade, intuícii, tvorivých nápadoch, či inštinktoch dieťaťa. Poskytuje mu priestor na spontánne vyjadrovanie svojej autentickej prirodzenosti. Zástancovia natívnej kultúry (chaos) uprednostňujú prirodzenosť a prírodu pred umelou a predovšetkým direktívnou kultúrou. Intuitívnu pedagogiku vedome uplatňujú rôzne tzv. lesné kluby, lesné škôlky.
Za predchodcu intuitívnej pedagogiky je možné pokladať R.Steinera, ale intuitívnu pedagogiku pod týmto názvom a školu, ktorá podľa nej funguje, založil švédsky novátorský učiteľ Pär Ahlbom.
- presadzuje rovnocenný priateľský vzťah (lat. amicus – priateľ) medzi učiteľom a žiakom. Túto kategóriu môžu reprezentovať viaceré pedagogické prúdy ako je nondirektívna pedagogika Carla R. Rogersa, liečebná pedagogika inšpirovaná R. Steinerom, ale asi najvýraznejším predstaviteľom tejto pedagogiky je Hubertus von Schoenebeck, ktorý svoju pedagogickú teóriu aj pomenoval amikácia. Medzi kľúčové schopnosti, ktoré podporuje, je empatia voči ostatným členom skupiny.
- alebo pedagogika nezávislosti a samostatnosti. Veľmi dobre ju vystihuje heslo pedagogiky Marie Montessori: Pomôž mi, aby som to urobil sám! Autonomická pedagogika rešpektuje autonómiu každého dieťaťa, jeho zvrchovanosť samostatne si riadiť svoju vzdelávaciu cestu sám a na vlastnú zodpovednosť.
Šesť z uvedených exkluzívnych pedagogík tri stavajú na vonkajšej formálnej autorite a tri rešpektujú vnútornú autoritu dieťaťa. Siedma bude súčtom všetkých šiestich v harmonickom prepojení.
– univerzálna alebo aj konsenzuálna pedagogika. Najviac sa jej približuje pedagogika škôl Sudbury Valley school, Summerhill a veľmi blízka je aj Montessori, najmä pokiaľ ide o vekovo zmiešané vzdelávacie tímy detí. Inkluzívna pedagogika je konsenzom všetkých šiestich pedagogík v harmónii, čo poskytuje dieťaťu diverzný priestor pre bezprostrednú skúsenosť s každou exkluzívnou pedagogikou, s každým exkluzívnym prostredím i hodnotami. Dieťa si tak môže samo “dávkovať” rozvoj ktorejkoľvek oblasti svojej osobnosti v duchu kalokagatie – všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti po stránke telesnej, duševnej (spoločenskej) i duchovnej (kultúrnej).
Niečo také v praxi umožňuje architektúra tzv. vzdelávacích tržníc a parkov s exkluzívnymi vzdelávacími stánkami priamo v jednom priestore a kedykoľvek dostupnými pre deti rôzneho veku. Viac o tom ďalej.
Pre úplnosť sa natíska potreba spomenúť aj domáce vzdelávanie, keďže koncept Slobodného vzdelávacieho trhu s ním ráta. Domáce vzdelávanie je ale plne v réžii rodičov, čo znamená, že je na nich, akú pedagogiku uplatnia.
Subjekty vzdelávacieho trhu, alebo aj aktéri vzdelávania majú rovnocenné postavenie v priestore vzdelávacieho trhu. Formálne subjekty predstavujú tím samostatných hráčov, kde každý s každým vstupuje do bilaterálneho i multilaterálneho vzťahu, čo znázorňuje graf č. 3
Graf č. 3
V navrhovanej vízii Slobodného vzdelávacieho systému má byť pozícia dieťaťa posilnená. Svoje klientske záujmy bude presadzovať a obhajovať dieťa samé formálne cez študentskú organizáciu (Únia detí, žiakov a študentov napríklad). Konkrétne dieťa však môže v niektorých veciach požiadať o pomoc aj rodiča ako svojho právneho zástupcu.
Slobodný vzdelávací trh ho posúva na rovnocennú úroveň s ostatnými subjektmi. Tak ako prirodzeným záujmom dieťaťa je vzdelávať sa, prirodzeným záujmom rodiča je chrániť dieťa a podporovať ho na jeho vlastnej ceste k dospelosti, a takisto spolurozhodovať a hovoriť do financovania vzdelávania. Podobne ako v prípade detí, aj rodičia si založia svoju rodičovskú organizáciu, ktorá bude formulovať a presadzovať ich špecifické záujmy.
Ide o kompletné hospodárske, sociálne a kultúrne prostredie. Patrí doň najmä učiteľský tím – počnúc staršími žiakmi (učia menej skúsených), asistentmi, pedagógmi, riaditeľom a prevádzkovým personálom s konkrétnym typom pedagogiky, s konkrétnou subkultúrou, či kultúrou v konkrétnej lokalite. Poskytovateľ vzdelávacieho prostredia je politicko-právne rovnocenným partnerom ostatným subjektom vzdelávacieho trhu. Na výkon svojho povolania a tvorbu vzdelávacieho prostredia potrebuje poskytovateľ určité špecifické právomoci, autonómiu a tiež ekonomické zázemie. Ako rovnocenný subjekt si cez svoju spoločenskú organizáciu presadzuje svoje záujmy a práva.
Alebo aj certifikačný ústav, je ďalším subjektom z uvedenej päťky subjektov. Úlohu certifikácie dnes plnia samotní učitelia, školská inšpekcia, alebo odborné komisie napríklad na maturitných skúškach. Slobodný vzdelávací trh chce tohto bremena učiteľov zbaviť. Kritériá kvality budú po novom nastavovať nielen akademickí odborníci, ale aj koneční odberatelia absolventov – napríklad zamestnávatelia. Pedagóg síce bude môcť aj v režime slobodného vzdelávacieho trhu žiakovi na požiadanie poskytovať spätnú väzbu, tá však bude mať iba informačný charakter, nie charakter certifikátu.
Certifikácia výkonov má byť pre deti dobrovoľná, ono (študent, rodič) sa rozhodne, či chce získať štátny vzdelávací certifikát, alebo niektorý iný zo širokej ponuky na vzdelávacom trhu. Certifikačné autority (agentúry) budú zakladať alebo si najímať odberatelia absolventov štúdia. Oni si zadajú kritériá a podmienky, za akých je možné certifikát udeliť. Úlohou certifikačných agentúr nemusí byť iba testovanie vzdelania detí, ale napríklad aj vyhľadávanie nadaných detí.
Podľa jestvujúcich študijných kritérií, obsahu, pedagogiky, kultúry vzdelávania, by mal byť jediným odberateľom absolventov štát. Pritom reálne tu okrem štátneho sektoru máme aj neštátny – výrobný sektor, služby, médiá, zdravotníctvo, cestovný ruch, finančníctvo a poisťovníctvo, šport, právo, umenie, alebo aj samotné učiteľstvo. Väčšina odberateľov si prijatých zamestnancov, alebo členov na vlastné náklady dodatočne doškoľuje sama. Na druhej strane vedomosti, ktorým študenti museli venovať kopu času, aby získali štátny certifikát, nestačí.
Slobodný vzdelávací trh poskytuje slobodný priestor všetkým odberateľom absolventov vzdelávania, aby si mohli určiť vlastné požiadavky na vedomosti, zručnosti a spôsobilosti, ktorými má byť vybavený držiteľ profesného alebo členského certifikátu.
Slobodný vzdelávací trh umožňuje slobodný zmluvný vzťah medzi všetkými piatimi vymenovanými subjektmi. Takto môže pätica subjektov podobného hodnotového zamerania uzavrieť spoločnú dohodu o spolupráci.
V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. A tak nám možno nepripadá zvláštne, ak vysokoškolské vzdelanie (vzdelanie vôbec) sa chápe zúžene len ako akademické vzdelanie. Až na malé výnimky, keď doplnkom napríklad pri medicínskych odboroch je aj praktické vzdelávanie.
Podobne ako vo Švajčiarsku i ja navrhujem, aby sme sféry vzdelania/vzdelávania rozlišovali. Na grafe č. 4 sú v stĺpcoch farebne odlíšené sféry vzdelania – prax, teória, výskum (telo, reč, myseľ), na ktoré vysoká škola zameriava vzdelávanie a absolvent môže získať príslušný certifikát. V riadkoch zas pomery medzi praktickým, teoretickým a výskumníckym vzdelaním znázorňujú veľkosti štvorcov. Napríklad u “praktika” bude teoretické a výskumnícke vzdelanie užšie v pomere k praktickému.
Graf č. 4
- alebo sféra praktického vzdelávania nachádza svojho odberateľa vo sfére hospodárstva.
Dá sa povedať, že dobrý praktik, je dobrým hospodárom. A to je aj najvšeobecnejším kritériom, ktoré si kladie odberateľ pri výbere absolventa praktického vzdelávania. Hospodárstvo je možné chápať aj ako špecifickú kultúru, ktorá vyznáva také hodnoty, akými sú racionalita, rozumnosť či efektívnosť hospodárenia s majetkom, s peniazmi, so zdrojmi, surovinami, prírodou, telesným zdravím, nadaním (ekonómia, ekológia), tovarom, službami. Princípom, na ktorom hospodárstvo stojí, je reprodukcia s rastúcou pridanou hodnotou.
– alebo sféra akademického vzdelávania.
Táto sféra priťahuje deti hladné po komunikácii, po informáciach a poznatkoch predmetov ich záujmu. Teoretická, alebo akademická vzdelávacia sféra nachádza odberateľa svojich absolventov vo sfére komunikačnej. Či už ide o oblasť literatúry, politiky a politického práva, alebo oblasť médií, marketingu, public relations – všetky tieto oblasti spája komunikácia. Všeobecným kritériom odberateľa pre výber absolventa akademickej vzdelávacej sféry, je schopnosť komunikovať, viesť dialóg, klásť otázky a odpovedať.
– alebo sféra výskumníckeho vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti, ktoré sa rady zamýšľajú a neustále si kladú otázky typu “prečo”.
Výskumnícka sféra nachádza svojho odberateľa v oblasti výskumníctva – bádateľstvo, filozofia, zlepšovateľstvo, záhadológia, umelecká tvorba. Základným princípom tejto sféry je tvorba v myšlienkovom svete. Patrí sem rovnako tvorba vízií budúceho sveta ako aj vízia možnej minulosti (hypotéza), ktorej pravdivosť overujeme pomocou faktov. Vnímanie vzdelávacích sfér je dôležité na to, aby vzdelávací trh mohol ponúknuť vzdelávacie prostredie, ktoré berie ohľad na takéto zameranie detí.
Z trhu v oblasti hospodárstva má ľudstvo už dlhodobé skúsenosti. Jeho základom je ponuka a dopyt po tovaroch a službách. Máme tu výrobcov, poskytovateľov služieb, predajcov a zákazníkov. Dá sa povedať, že trh vylučuje monopolné postavenie ktoréhokoľvek subjektu a obchodná výmena funguje na dobrovoľnej báze. Existujú rôzne typy predaja, od predaja jednej značky, výrobku, služby až po predaj v obrovských obchodných domoch , kde nájdeme všetko v jednom areáli.
Výchovu a vzdelávanie je možné vnímať podobne. Nejde síce o kúpu a predaj tovaru a služieb, ale o ponuku a “spotrebu” poznatkov, vedomostí, zručností, spôsobilostí, vzorov, inšpirácií, zámerov, o ponuku ciest vzdelávania, o ponuku rôznych duchovných, duševných “živín” pre sebarealizáciu všetkých zainteresovaných – detí, rodičov, učiteľov, odberateľov absolventov – zamestnávatelia, mimovládne organizácie, politika, umelci, výskumníci, vedci, hospodári, alebo médiá.
Ak má vzniknúť Slobodný vzdelávací trh, je potrebné zabezpečiť, aby nedochádzalo k nekalej kultúrnej konkurencii a vytváraniu monopolov. To je dôvod prečo je potrebné stanoviť základné vzdelávacie subkultúry (vzdelávacie prostredie a pedagogika), ktoré tvoria jeden kompaktný a komplexný celok, pričom zostávajú vzájomne rovnocenné.
Ak všetky subkultúry spolu tvoria jednu globálnu komplexnú kultúru, ich prienik (biele pole na obr. 1) môžeme nazvať aj inkluzívnou kultúrou zasadenou do špecifického vzdelávacieho prostredia.
Slobodný vzdelávací trh teda predpokladá sedem vzdelávacích prostredí a sedem príslušných pedagogík (pozri graf č. 2).
Slobodný vzdelávací trh by mal zo zákona poskytovať 7 základných vzdelávacích prostredí a každé z nich so zameraním na niektorú z troch vzdelávacích sfér.
Znamená to, že tzv. exkluzívne prostredia – je ich 6 – môžu byť dominantne zamerané na praktické, teoretické alebo výskumnícke vzdelávanie (3 sféry vzdelávania), máme tu 6×3=18 špecifických vzdelávacích prostredí plus jedno inkluzívne.
Každé z uvedených 19-tich typov vzdelávacieho prostredia je prostredím pre špecifickú osádku subjektov vzdelávania (pozri graf č. 3), čiže 19 prostredí krát pätica subjektov. To je 95, alebo 21×5=105, špecifických záujmov v systéme, ktoré je nevyhnutné zohľadniť v celoúzemnej legislatíve. Tá potom má byť záväzná a má tvoriť rámec pre konkrétne lokálne zmluvy.
Subjekty vzdelávania sú vo vzájomne rovnocennom mocensko-právnom postavení. Sú teda účastníkmi hromadného zmluvného vzťahu, ktorý medzi sebou dobrovoľne uzavrú. To platí rovnako pre celoúzemný priestor (územie SR), ako aj na lokálnej úrovni (škola, región).
Takisto rovnocennými zmluvnými partnermi sú zástupcovia 7 (poprípade 21, ak padne taký návrh) vzdelávacích prostredí, ktoré na celoúzemnej či lokálnej úrovni uzavrú “zmluvy o spolužití”. Zmluva o spolužití na celoúzemnej úrovni má charakter všeobecného občianského zákona, ktorý upravuje práva a povinnosti člena tohto spolku. Tu je ním subkultúra a sféra zastupovaná konkrétnym zástupcom. Na lokálnej úrovni je možné uzavrieť špecifické zmluvy o spolužití, ale iba v rámci princípov schválených celoúzemnou Radou.
RSVT má byť garantom slobody, práv a obmedzení tohto trhu. Mala by mať tri komory, v ktorých je nevyhnutné, aby na schválenie návrhu bol požadovaný jednohlasný súhlas všetkých členov Rady. Väčšinové hlasovanie by teda nestačilo.
RSVT by teda mala mať najmenej 105 zástupcov (zastúpení), ktorí dokážu pokryť všetky základné špecifické záujmy.
Rada (RSVT) funguje na celúzemnej úrovni SR a na lokálnej úrovni minimálne v inkluzívnych vzdelávacích prostrediach, ale môžu vzniknúť lokálne rady, ak sa taká vôľa ukáže, aj na regionálnej alebo mestskej úrovni.
Rovnako navrhujeme s odporúčaním, aby vznikli celoúzemné a lokálne organizácie, povedzme ako občianske združenia, podľa vzdelávacích kultúr, vzdelávacích subjektov a vzdelávacích sfér. Odporúčame to preto, aby každá kultúra vzdelávacích prostredí, subjekty vzdelávania i sféry, mohli svoje zájumy lepšie naformulovať a koordinovane hájiť na všetkých úrovniach.
Návrh predpokladá, že vzdelávacie prostredia ekluzívnych poskytovateľov vzdelávania budú v súlade s príslušnou exkluzívnou pedagogikou (viď grafy č. 1 a 2). Čo sa odrazí aj na konkrétnom fyzickom priestore a architektúre vzdelávacieho prostredia. Poskytovatelia tradičného direktívneho vzdelávacieho prostredia budú mať zrejme klasické školské budovy a areály, poskytovatelia provokatívneho prostredia moderné luxusné priestory, protektívne prostredia prispôsobené špeciálnym potrebám detí, autentické prostredie zrejme prírodné areály, alebo ranče, amikatívne budú asi dýchať útulnosťou a autonómne súkromím.
Všeobecne však z hľadiska vývinovej psychológie a rovnako aj z hľadiska sociologického, odporúčame, aby deti do 18 rokov navštevovali inkluzívne vzdelávacie prostredie ako domovskú komunitu. Výnimkou sú deti v režime domáceho vzdelávania s inkluzívnou pedagogikou, kde domovskou komunitou je pre ne rodinné prostredie.
Inkluzívne vzdelávacie prostredie si však nekladie podmienku, aby popri ňom deti nenavštevovali aj exkluzívne prostredia. Dieťa s výnimočným nadaním napríklad na klavír, tanec alebo matematiku, môže tráviť niekoľko hodín do týždňa, alebo aj denne, v exkluzívnej škole, ktorá sa na jeho typ nadania špecializuje. Je to na dohode rodiča, dieťaťa, učiteľa inkluzívneho a exkluzívneho poskytovateľa.
Architektúra inkluzívneho vzdelávacieho prostredia je na princípe tržnice, alebo obchodného parku, aké zákazníci navštevujú. Tieto tržnice však nazveme Vzdelávacími tržnicami, alebo vzdelávacími parkmi so vzdelávacími stánkami. Vzdelávacia tržnica, park, je priestorom pre deti, ktoré sú v pozícii zákazníka, klienta. V stánkoch sú nielen rôzne aktivity, zdroje informácií a poznatkov, ale aj exkluzívne pedagogiky. Stánky sú priestorom pre učiteľov z exkluzívneho prostredia, ktorí ponúkajú svoje špecifické vzdelávacie služby deťom. Koľko má byť stánkov a čo v nich má byť, je na dohode správcov a pedagógov takejto tržnice a parku.
Vieme si predstaviť stánky, ktoré si zriadia konkrétne exkluzívne školy z okolia, aby spomedzi detí získali tie s nadaním a postupne ich získali pre štúdium exkluzívneho vzdelávania v externom prostredí. Povedzme dieťa matematicky nadané bude chodiť aj do exkluzívnej školy, ktorá je zameraná na rozvoj matematického nadania, pripravuje ho na získanie certifikátov kvality, ktoré dieťa túži získať.
Mimo stánkov má inkluzívne prostredie ešte priestory univerzálne alebo špecifické so zameraním na rôzne aktivity. Areál vzdelávacej tržnice a parku má poskytovať čo najširší “sortiment” vzdelávacích možností, aby si dieťa mohlo vyberať. Vhodné je vytvárať vzdelávacie tržnice a parky pre viacero 30-50 členných neurodiverzných tímov.
Tím detí má byť pestrý čo do veku – od 3 do 18, má byť rôznorodý podľa výkonov, nadania, pováh, sklonov, atď. Tím je totiž jednou z kľúčových súčastí prostredia. Skúsenejšie alebo staršie deti budú prirodzene motivovať mladších a menej skúsených, aby ich nasledovali. Zároveň tu vzniká neurodiverzné prostredie, ktoré sa deti učia vnímať ako niečo prirodzené, učia sa komunikovať, konflikty záujmov riešiť konsenzuálnou dohodou, riadiť si svoju vzdelávaciu cestu a zodpovedať za svoje rozhodnutia sebe samému.
Jeden 30-50-členný tím by mal mať jedného inkluzívneho učiteľa s 1-2 asistentmi, z ktorých jeden by mohol byť špeciálnym alebo liečebným pedagógom. Asistenti nemusia byť fixne pridelení iba k jednému tímu, ale môžu podľa situácie “plávať” medzi viacerými. To všetko je na dohode členov daného vzdelávacieho prostredia.
Cestu a cieľ vzdelávania i vzdelávacích aktivít si dieťa určuje samo, iniciatíva je na ňom. Môže tiež ale požiadať staršieho alebo skúsenejšieho spoluparťáka, učiteľa inkluzívneho, alebo exkluzívneho vzdelávania o pomoc, o výklad, vysvetlenie, či ukážku toho, čo si chce osvojiť. Hlavnou úlohou inkluzívneho učiteľa je harmonizovať, zveľaďovať a organizovať prostredie tržnice, facilitovať konflikty, sprevádzať dieťa vo vzdelávaní, keď o to požiada.
Okrem exkluzívnych učiteľov môžu s deťmi pracovať aj rodičia a laici, pokiaľ im majú čo ponúknuť. Rodič sa takisto môže zúčastňovať priamo pri vzdelávaní a niečo, čo ovláda, naučiť deti pokiaľ o to prejavia záujem, alebo pomôcť pri doprave dieťaťa do exkluzívnej školy, ak sa pre ňu dieťa rozhodlo.
Inkluzívna tržnica, alebo park má svoju lokálnu Radu slobodného vzdelávacieho trhu, v ktorej majú zastúpenie aj zástupcovia exkluzívnych pedagogík z okolia. V tomto prípade je lokálna RSVT nutná bez ohľadu na to, či Rada zastupuje len členov danej vzdelávacej tržnice (školy), alebo aj širšie okolie exkluzívnych škôl v danej lokalite.
Ak v tejto chvíli nepredpokladáme zásadné zmeny v oblasti daní a obyvatelia budú platiť dane ako doteraz, za najvhodnejší spôsob finacovania považujeme systém vzdelávacích poukazov. Tie by mali byť platné pre všetky typy vzdelávania – inkluzívne, exkluzívne, domáce, pre všetky typy vzdelávacích prostredí i sfér. Poukaz však nemusí pokryť všetky náklady na vzdelávanie, a asi by ani nemal. Ďalšími dodatočnými zdrojmi by mohli odberatelia absolventov, ktorí by zainvestovali naturálne, personálne alebo finančne pre potreby vzdelávania svojich “dodávateľských škôl”. Vieme si predstaviť aj zdroje typu granty, nadácie a pod.
Túto skrátenú verziu vízie Slobodný vzdelávací trh si môžete stiahnúť v PDF tu: https://drive.google.com/file/d/1DGQNn8tyGXha24kJzYhlNpZQqetGlFuA/view
.
kompletná verzia
Úvod:
Kto je dobrý žiak? Ten, ktorý na slovo poslúcha učiteľa, rebel, poctivý jednotkár, zvedavý trojkár, ambiciózny individualista, spolupracujúci altruista, alebo kto..? A rovnakú otázku môžeme položiť aj na učiteľa: Kto je dobrý učiteľ? Alebo na školstvo: Aké školstvo je dobré?
Anketa na tieto otázky by najskôr dopadla tak, že sto ľudí a sto odlišných odpovedí. Všetkým sa ale vyhovieť nedá! Taký systém zatiaľ nikto neobjavil. Ale ani nehľadal. Zaklínadlo, že všetkým sa vyhovieť nedá, je podľa mňa kardinálnym zdrojom nekonečných problémov školstva.
Nikomu viac toto zaklínadlo neposlúžilo ako zástancom klasickej školy. Lámať si hlavu nad tým, ako vyhovieť všetkým, si nemienili a ani nemienia – bude ako určí autorita! Lenže ktorá, keďže ani v názore na takú autoritu sa všetci nezhodneme? Opäť sto názorov na sto ľudí. Je to akoby začarovaný kruh! Vychádza to tak, že ozaj bude musieť ktosi zaveliť a bez diskusie ho všetci rad-radom budú musieť poslúchať…
A možno nebudú musieť, oni radi poslúchnu, lebo dnes lepšie zaberá strašenie katastrofou, ako samotný príkaz. Zlé výsledky PISA! Naše školstvo sa prepadáva! Mladí nevedia čítať s porozumením! Mladí sympatizujú s fašistami! – takéto titulky v novinách nás presviedčajú o tom, že školstvo sa rúti do záhuby. Ono sa ozaj rúti, ale kto ho zachráni? Nuž nejaká autorita, ktorá buchne po stole a sľúbi poriadok! A všetci zatlieskajú, lebo konečne sa už nikto s nikým nebude hádať a diskutovať, nebude ani po mojom, ale ani po tvojom, bude ako povie autorita!
Takto to môže fungovať dokola, pokiaľ bude mať zaklínadlo “Všetkým sa vyhovieť nedá!” moc v našich hlavách. Chcem vám ukázať, že čaro zaklínadla sa môže rozplynúť ako ranná hmla, keď pripustíme, že je to možné a vpustíme do veci viac svetla.
Pre začiatok pripusťme toľko, že ak v prírode je možné vyhovieť rôznorodým organizmom, alebo na trhu rôznorodým chutiam a potrebám zákazníkov, prečo by nebolo možné vyhovieť rôznorodým potrebám, mentalite a temperamentu detí? Prečo by nemohlo školstvo fungovať ako slobodný vzdelávací trh? Tak ako nakupujeme tovary a rôzne služby, môžeme nakupovať aj služby vzdelávacie.
To je ďalšie zaklínadlo. Nie, v žiadnej krajine to takto nefunguje! Ale ani v Prusku, keď zavádzali povinnú školskú dochádzku, dovtedy nikde na svete nefungovala. Niet rozumného dôvodu prečo by sme ako prvá krajina na svete nemohli zaviesť do praxe slobodný vzdelávací trh. Že nebudeme experimentovať so státisícmi detí a radšej si počkáme, až to zavedie niektorá iná krajina? Ako sa ďalej dočítate, zistíte, že revolučné zmeny sa udejú len na úrovni legislatívy, v praxi bude všetko podľa želania “zákazníka” a ponuky vzdelávania. Čiže experiment s minimálnym plošným rizikom. Klasické školy nikto centrálne rušiť nebude. Kto chce po starom, bude mať po starom, kto chce po novom, bude mať po novom.
Alebo je lepšie pokračovať v nevydarenom experimente Prušanov a Márie-Terézie, či v nekonečných plošných reformách, ktorých má už učiteľská obec, žiaci a rodičia plné zuby? Nie sú práve plošné reformy oveľa väčším hazardom s našimi deťmi? Myslím si, že rozhodne áno, sú.
A to v tom, že stav dnešného školstva už nevyhovuje takmer nikomu. Sťažujú sa učitelia, sťažujú sa deti, rodičia, zamestnávatelia, politici. Kto si ešte do školstva nekopol, hláste sa!
V tomto smere ako obyvatelia tejto krajiny dokážeme spolupracovať najlepšie. Čo je už ťažšie, zhodnúť sa na riešení. Dokážeme zniesť fakt, že naši susedia budú spokojní so školou, ktorú si vybrali, a to aj napriek tomu, že náš výber bol iný a tiež sme spokojní? V podstate, že dožičíme každému dieťaťu v našej krajine šancu mať školu, v ktorej bude spokojné bez ohľadu na to, či je naše, alebo susedove, alebo z osady?
Tejto iracionality sa najviac obávam, rátam s ňou, napriek tomu verím, že moje obavy sú prehnané. Skúsim to, prinajhoršom sa budem mýliť. Mýliť sa je nielen ľudské, omyl je ten najlepší učiteľ – a ja sa rád so svojim najlepším učiteľom opäť stretnem!
Nerobím si nárok na jediný správny školský systém, ani na to, že takto to musí fungovať najlepšie. No verím tomu a svoju predstavu budem obhajovať a argumentovať za ňu do vyčerpania poslednej náplne pera.
Zhodneme sa aj vo vízii?
Prvotné myšlienky vízie Slobodného vzdelávacieho trhu sa rodili niekedy počas roka 1992, keď mi ako začínajúcemu učiteľovi začalo dochádzať, že školský systém je výlučne v moci štátu, štátnych úradníkov, politikov, alebo odborníkov, ktorých si ale opäť štát vybral na vypracovanie návrhov reforiem podľa svojho gusta. Žiaci, študenti, rodičia, ale aj zamestnávatelia a laická verejnosť, nemala a dodnes nemá oficiálnu právomoc rozhodovať o podobe školstva, či už hovoríme o reforme, alebo o chode konkrétnej školy. Školstvo bolo vtedy a je je dodnes centralizovanou štátnou inštitúciou so všetkými rozhodovacími kompetenciami vo svojich rukách. Prišlo mi to nefér a cítil som potrebu urobiť niečo pre zrovnoprávnenie všetkých subjektov, ktorých sa vzdelávanie detí dotýka.
A je to nielen štát, učiteľ, žiak a rodič, ale aj „odberatelia“ absolventov školstva, napríklad zamestnávatelia, hospodársky, občiansky a kultúrny sektor. Nerovnováha v právomociach je liahňou množstva nezmyselných problémov, ktoré spôsobujú zbytočné napätia vo vzťahoch a často až zúfalstvo. Ak sa ktokoľvek pokúsil o sociálnu facilitáciu (uľahčovať komunikáciu) v takomto právnom stave, zistil, že zúčastnení objektívne nemôžu dospieť ku konsenzu. Ak má byť spokojný štát, nebude spokojná podstatná časť učiteľov, rodičov, ešte menej odberatelia a najmenej žiaci. Píšem v poradí podľa reálneho rozsahu právomocí – najviac štát, najmenej dieťa. Ako celkom logické riešenie sa ponúka kompromis. Kompromisom v právomociach je rovné právo, rovnaká moc, rovnocennosť.
V spomínaných časoch začiatkom 90-tych rokov som vypracoval Návrh koncepcie školstva, ktorého ústredným rozhodovacím orgánom mala byť Školská rada na celoúzemnej a lokálnej úrovni. Zadefinoval som subjekty, ktoré ako rovnocenní partneri mali rozhodovať o
globálnych otázkach školstva, na lokálnej úrovni o otázkach školy. Rozhodovať sa malo na princípe jednohlasného súhlasu (nie väčšinového) s právom veta. Ministerstvo školstva malo byť jedným z viacerých subjektov, rovnako s jedným hlasom ako ktorýkoľvek ďalší zo subjektov – žiaci, učitelia, rodičia, odberatelia. Takto mal byť uplatnený princíp rovnosti právnej moci.
Toľko stručný popis návrhu, ktorý som zaslal ministrovi školstva Jánovi Pišútovi a čakal na odozvu. Neprišla žiadna. Neskôr som náhodou stretol jeho štátneho tajomníka Juraja Vantucha a zistil, že mojim návrhom sa nikto nezaoberal a ani ho nečítal. Medzitým ubehlo veľa vody. Vzniklo niekoľko expertných skupín na Ministerstve školstva a niekoľko návrhov reforiem, ktoré skončili niekde v polici zapadnuté prachom. Podotýkam, že išlo o návrhy reforiem jestvujúceho školského systému (pozn. reforma – náprava, obnova, úprava), nie o jeho transformáciu (pozn. globálna sociálna a hodnotová premena). Žiaden z doterajších návrhov reforiem neriešil otázku globálnej hodnotovej a sociálnej premeny aj v rovine politicko-právnych vzťahov. Keby riešil, bolo by to už transformačné. Právne vzťahy
v systéme sa nemenili v podstate od čias niekdajšieho Pruska, ktoré ako prvé zaviedlo povinnú školskú dochádzku a po ňom aj Rakúsko-Uhorsko v 18. storočí.
Odvtedy prešlo školstvo mnohými reformami u nás i vo svete, menili sa detaily, obaly, fasády, ale konštrukcia zostala rovnaká. Kultúra alebo duch školy sa za takmer dve a pol storočia nezmenil, nezmenila sa školská politika, hodnoty a vzťahy. Pripomínam, že v 18. storočí bol žiak a rodič v postavení poddaného, jeho občianske slobody boli prakticky nulové. Prípadné slovo zamestnávateľov nebolo dôležité, keďže väčšina obyvateľov pracovala na svojich políčkach, na pánskych poliach. Vo fabrikách ako nekvalifikovaná pracovná sila pracovalo len malé percento obyvateľov. Postavenie učiteľa bolo významné, keďže bol predĺženou rukou štátu – monarchie a jej vládcu, ktorého záujmom slúžil. Napriek tomu, že v neskorších dobách došlo k významným politickým zmenám, či už zrušenie poddanstva, pád monarchie a vznik republiky, socializmus a po 89-tom demokracia, feudálne pomery v školstve nastolené v 18. storočí zostávajú bez zmeny dodnes. A to bez ohľadu na to, či hovoríme o písanom práve alebo zvykovom. Čo sa zmenilo, to je čoraz silnejšie sebavedomie žiakov a rodičov, a na druhej strane slabnúce sebavedomie učiteľov a ich formálna autorita v očiach verejnosti. Na neoficiálnej úrovni prebieha zápas o emancipáciu žiakov a rodičov na jednej strane a na druhej zápas učiteľov o udržanie si niekdajšieho nadradeného a nadriadeného postavenia. Veľká časť z nich si na toto exkluzívne mocenské postavenie robí nároky, menšia časť chápe, že emancipácia žiakov a rodičov je oprávnená a že si svoju stratenú úctu a rešpekt musí vybojovať v súboji so štátnymi inštitúciami. Mocenský status štátneho úradu, kedysi udelený panovníkmi Rakúsko-Uhorskej monarchie, zatiaľ reálne nikto neohrozil. Nepodarilo sa to ani prvému prezidentovi ČSR, ktorý horlil za reformu školstva a veľmi dobre rozumel detskej duši.
S pozíciou učiteľa sa však spája niekoľko protichodných javov. Mnohí si z detstva pamätáme na ľudsky i odborne výnimočných učiteľov. Vtedy sme si možno neuvedomovali, a mnohí ani dnes, že to robili mimo rámca predpisov, nie celkom legálne (pozn. štátny úradník môže robiť iba to, čo má prikázané, slobodný občan to, čo je dovolené). Kým sa nikto nesťažoval, všetko bolo v poriadku. Mohol to robiť aj preto, že do polovice 70-tych rokov minulého storočia boli učebné osnovy stručné, ľahko naplniteľné a zvyšný čas učiteľ venoval aktivitám podľa svojho uváženia. Učiteľ na dedine bol často motorom miestneho kultúrneho života. Viedol divadlo, krúžky, spevokol, sprostredkoval literatúru a pod.
Po roku 1976 sa to však radikálne zmenilo. Ministerstvo školstva schválilo novú výchovno-vzdelávaciu sústavu, ktorá na plecia učiteľa naložila priveľké bremeno. Aby ho uniesol, musel sa vzdať mimoškolských aktivít. Ale ani to nestačilo na naplnenie povinných učebných plánov. A tak núdzovým východiskom bolo zbaviť sa časti bremena a presunúť ho na rodičov. Čo však deti obralo o voľný čas mimo vyučovania. Tie po vyčerpávajúcom školskom dni doma s rodičmi dobiehali to, čo sa v škole nestihlo. Vzťah medzi rodičom a deťmi utrpel. Zároveň to malo dopad aj na vzťah k učiteľom. Tu niekde sa podľa mňa začali vzťahy trojuholníka učiteľ-žiak-rodič narušovať. Učiteľské povolanie drasticky utrpelo na vážnosti a drasticky utrpela aj sebaúcta učiteľa. Za viac ako 40 rokov sa vzťahy medzi nimi celkom odcudzili a polarizovali. Obnoviť sa ich už nepodarilo, naopak, kríza naďalej narastá. Napätie medzi učiteľom, žiakom a rodičom sa stupňuje. Štátnym inštitúciám to však zrejme hrá do karát – v duchu Rozdeľuj a panuj!
Kým bude trojuholník učiteľ – žiak – rodič polarizovaný, nič podstatné sa v školstve nemôže zmeniť k lepšiemu. Stratený rešpekt a úctu je možné navrátiť iba tak, že si ich dožičíme všetci navzájom, nielen učiteľovi. Je potrebné zakopať vojnovú sekeru a spoločným tlakom na štátne úrady, na Ministerstvo školstva, dosiahnuť väčšiu autonómiu vo vzťahu k nim i medzi sebou navzájom. Len nie som si v tejto chvíli istý, či nám dorástol dostatok odvážnych učiteľov, ktorí sa nezľaknú úradnej autority. A tiež dostatok osvietených rodičov a ich múdrych detí, aby si bez pýtania vzali späť svoje legitímne právo rozhodovať o svojom vzdelávaní podľa svojho svedomia a vedomia.
Obávam sa však, že takmer 250-ročná indoktrinácia učiteľov a sekundárne aj indoktrinácia žiakov, študentov, rodičov a celej spoločnosti úradníkmi, kňazmi, štátnymi médiami a štátnou vedou, spôsobila nepriechodnú informačnú bublinu, nebojím sa povedať, že vymytie mozgov celej populácie. Na špici tejto mašinérie stáli vládcovia, ktorým systém umožňoval udržiavať kontrolu nad individuálnym a kolektívnym „rozumom“. Výsledkom je, že s väčšinou dospelej populácie je možné ľahko manipulovať. Zaručená cesta k poslušnej a na štáte závislej mase obyvateľov, je programové spochybňovanie svedomia jednotlivca a jeho schopnosti samostatne rozvíjať svoje vedomie, samostatne poznávať a riadiť svoje vzdelávacie cesty. Táto lož je podsúvaná deťom už od útleho veku. S touto lžou však vládcovia pracujú po celé stáročia a žiaľ, verí jej väčšina učiteľov a rodičov ešte aj dnes. Stokrát opakovaná lož sa stáva kliatbou.
V skutočnosti so schopnosťou riadiť si svoje vzdelávacie cesty sa deti už rodia. Strácať ju začnú až v priebehu povinnej školskej dochádzky. Prejaví sa to nudou a odporom k vzdelávaniu v škole. Dieťa tu pociťuje zo strany autorít nátlak a manipuláciu. Denne je vystavované v škole a často aj doma dokola omieľanej doktríne, že bez školy, školských vedomostí, známok a titulu, nezíska zamestnanie, spoločenské postavenie, či úspech v živote. Denne je dieťa bombardované lžou, že musí poslúchať autority a krotiť impulzy svojho vnútorného hlasu, svoju spontánnosť. Že sa musí naučiť sebadisciplíne a prinútiť sa robiť aj veci, ku ktorým má odpor, že je lenivé a hlúpe a autority vedia lepšie, čo je preň dobré, ako ono samo. V dôsledku týchto lží bráni dostatočnému zakoreneniu autentického Ja vo vedomí dieťaťa. Inými slovami, bránia spojeniu dieťaťa so svojim svedomím a nahrádzajú ho vonkajšou morálkou. Po celý život tak človek zostáva iba zakrpateným duchovným a duševným “bonsajom”. A keď takýto formálne dospelý bonsaj splodí vlastných potomkov, bude ich „vychovávať“ na svoj obraz. A kedže bonsaj sa stal všeobecným spoločenským prototypom a výchovnou normou, ani mu nenapadne, že ľudský duch môže byť slobodný a rásť do nekonečna. A že každý človek má svedomie, ktoré mu spoľahlivo radí pri morálnych rozhodnutiach.
Prototyp bonsaja je nepríjemné dedičstvo, s ktorým sa potrebujeme popasovať. Výhliadky na úspech podľa mňa nie sú priaznivé, ale ani zúfalé. Deti i rodičia sú čoraz uvedomelejší, a nie vďaka vzdelávaniu v škole, ale napriek nemu. Veľkú úlohu tu zohrávajú najmä informačné technológie a slobodnejší prístup k informáciám zo strany detí i rodičov a „neposlušných“ učiteľov. Tlak na školstvo verejnosť stupňuje a štátna moc to aj registruje. Sľubuje reformy, opatrenia, čo všetko pre zlepšenie školstva mieni urobiť. Nič prevratné sa však nedeje. Naopak, školské inštitúcie čoraz viac centralizujú diagnostiku, obťažujú nezmyselným plošným testovaním. Výsledky sú však čoraz „horšie“ a tento fakt potom slúži ako palica na učiteľov a v konečnom dôsledku aj na žiakov a rodičov. Raz hystéria okolo údajnej katastrofálnej čitateľskej gramotnosti, potom okolo finančnej gramotnosti, kritickému mysleniu, okolo „nevedomosti“ o dejinách II. svetovej vojny, ktorá je spojená s voľbou „neželaných neštandardných politických strán“. Vina za „nesprávnu voľbu“ však padá opäť na hlavy učiteľov. No a učitelia sa zbavujú viny na úkor rodičov, ktorí vraj vychovávajú čoraz „arogantnejšiu“ mládež. Štát v ľudských mysliach vybudoval Matrix.
Vlády si nepriznávajú, že prostredníctvom štátnych inštitúcií vykonštruovali umelý informačný Matrix a závislosť obyvateľov na ich rozhodnutiach. Nie je to len chýbajúcou podporou kritického myslenia na školách, ale hlavne v utlmovaní schopností a zručností detí dopracovať sa k vzájomnej dohode bez účasti štátu. Obyvatelia bez dostatočného facilitačného tréningu už na školách len veľmi ťažko dokážu dospieť v prípadnom spore či v konflikte k dohode a konsenzu. Odkázaní sú na súdy a políciu, alebo iný orgán, ktorý v ich spore nakoniec rozhodne. Že nie v ich prospech, alebo v prospech spravodlivosti, ale vo svoj, to im uniká.
Štátna moc cez školský systém programovo potláčala a potláča tvorivé myslenie žiakov. Strach slobodne myslieť u detí počas štúdia i v dospelosti obmedzuje ich kapacitu len na úroveň reproduktívneho myslenia. Bezpečnejšie preň je napodobňovať konvenčné marketingové celebrity a kopírovať cudzokrajné nápady, než by si sebavedome trúfli nájsť vlastné originálne riešenia. Na Slovensku je ozaj ťažké s originálnym nápadom uspieť ak ešte nie ste hviezdou mediálneho neba. Alebo uspejete v zahraničí a až potom majú vaše originálne riešenia šance byť uznané aj u nás.
Na to, aby sme pochopili v čom tkvie podstata štátneho školstva a čím sa líši od vzdelávacieho trhu, musíme ísť hlbšie k princípom a hodnotám, ktoré tvoria ich kostru. Hodnoty hovoria o tom, čo si ako ceníme, čo predstavuje náš osobný alebo skupinový kult, čo má pre nás akú cenu. Najvyššie hodnoty našich hodnotových rebríčkov sa líšia na individuálnej, ako aj na skupinovej úrovni. Podľa najdominantnejších hodnôt môžeme klasifikovať jednotlivé druhy kultúr v rámci globálnej multikultúry, alebo môžeme povedať aj – druhy subkultúr jednej globálnej kultúry.
Štát, štátne inštitúcie, úrady majú tiež svoj hodnotový rebríček. Štátna sústava je jednou z viacerých subkultúr, ktoré spolu tvoria kultúru celej ľudskej spoločnosti, alebo ak chcete, je jednou špecifickou kultúrou multikultúrneho celku. Mne sa ale viac páči tá prvá interpretácia subkultúr a jednej univerzálnej kultúry. Štát je typickou konzervatívnou subkultúrou, pre ktorú sú typickými hodnotami norma, direktíva, splnenie príkazu, splnenie misie, formálna autorita. Pre poctivého úradníka môže byť životným snom povedať si na sklonku kariéry „Splnil som všetky požadované normy!“ Norma a splnenie rozkazu nadriadeného, vyznamenania, formálne pocty a pochvaly – to sú charakteristické hodnoty, ktoré v štátnych inštitúciách uznávajú. A na to sú vytvorené aj hierarchizované mocenské štruktúry štátu v tvare pyramídy.
Riešením však v žiadnom prípade nie je zrušiť štát, či jeho štruktúry ako si časť obyvateľov myslí. Ak berieme do úvahy princíp prirodzenej populačnej neurodiverzity, vždy tu bude nejaká časť populácie potrebovať istotu v štáte a jeho úradoch. Z tohto pohľadu spoločnosť ako taká štát potrebuje. Čo však rozhodne nepotrebuje, je jeho mocenský (nadvláda) a kultúrny monopol štátu. Tak ako v minulosti rozbitie štátnych monopolov v hospodárskej sfére umožnilo nástup konkurencie a voľného trhu, to isté sa žiada aj v oblasti školstva – vybudovanie slobodného vzdelávacieho trhu. A nielen v oblasti školstva, ale aj v zdravotníctve, politike, vede a výskume, v celej kultúrnej sfére a rovnako aj vo sfére politicko-právnej. O tom však viac inokedy.
Teraz iba toľko, že štát ako konzervatívna štruktúra má v povahe poslúchať autority a žiadať od “podriadených” poslušnosť voči sebe ako autorite. Otázka je, kto ako autorita velí štátu? Dnes víťaz volieb. Víťaz má dočasný monopol moci. Ten už neposlúcha nikoho (v ideálnom prípade len svojich voličov). Štátny systém založený na politickej súťaži bude mať vždy tendenciu vytvárať hospodársky, politický a kultúrny monopol. Štát teda nedokáže zastupovať a uspokojovať potreby všetkých obyvateľov. Môže poskytovať určité služby, ale nie rozhodovať.
Štátna kultúra má monopol v školstve, ktoré sa zásadne nemení už takmer 250 rokov, a to aj napriek tomu, že sa mnohé normy počas storočí menili podľa toho, ktorá strana štátu vládla. Každá norma, každá zmena zákona sa zavádzala do praxe v zásade len plošne prostredníctvom direktív. Pripomína to armádu, kde generál vydá rozkaz dôstojníkom (učiteľom) a oni zas zavelia podriadeným pešiakom (žiakom). A je jedno, či “vojak” dostane rozkaz od pravicového víťaza volieb kumulovať kapitál, alebo od ľavicového rozdať humanitárne balíčky. V školstve bez ohľadu na víťaza volieb, na režim, panuje kultúrny monopol – subkultúra, ktorej najvýznamnejšími hodnotami sú normy, direktívy a poslušnosť voči formálnej autorite. Takéto hodnoty sú typické pre konzervatívne založené kultúry.
Bežne sa pojem kultúra spája najmä s národmi, etnikami, regiónmi, svetadielmi, umením, históriou, alebo civilizáciou. V svojej vízii však použijem pojem kultúra v zmysle hodnotových systémov. Hodnota ako istý posvätný kult. Môžeme povedať, že každá rodina, každý člen rodiny, každý jednotlivec na svete má okrem spoločných aj svoju vlastnú kultúru. Ľudstvo, svetadiel, krajina, národ, rod, rodina, člen rodiny a jednotlivec majú svoje hodnoty rozdielne usporiadané vo svojom špecifickom relatívne trvalom hodnotovom rebríčku. Jeden si ctí viac priateľstvo, nezávislosť, pomoc alebo istotu ako druhý.
Zaujímavé je, že väčšina rodičov síce vštepuje svoje hodnoty všetkým svojim deťom rovnako, a predsa každé nakoniec reaguje inak a vyrastie z neho dospelý s inak nastavenými hodnotami. Občas počúvam, že „ako je to možné, veď každé vychovávam rovnako, a aj tak je jedno ambiciózne a druhé lenivé…“ – ako je to možné? Nuž k tradičnej pedagogike patrí aj tzv. optimizmus, ktorý naivne verí, že človeka je možné vychovať a prípadne aj prevychovať. Zakladá si na precízne vypracovaných postupoch, na didaktike, na obsahu, na formách výchovy a vzdelávania. V skutočnosti však kontroluje iba vonkajšiu javovú stránku. Pod nátlakom formálnych autorít sa síce deti môžu na povel naučiť rôzne obsahy, informácie, ba i formy správania, ale čo z toho naozaj v nich zakorení a čo sa nepoddá, to závisí od vnútornej autority daného dieťaťa, nie od autority vonkajšej. Jedno dieťa sa búri formálnej výchove, druhé prijme hru na pretvárku, tretie uverí, že formálna autorita z neho urobí poriadneho človeka. Môžete teda mať tri svoje vlastné deti, každé bude mať inú povahu a budete ustavične na niektorú z nich narážať.
O tom, že napríklad poradie narodených detí ovplyvňuje rozdiely v povahe detí, existuje viacero psychologických teórií a popísaných populárno-vedeckých kníh. O rozdielnych povahách a hodnotových orientáciách tzv. politického spektra hovorí politológia, personálna psychológia uvádza rôzne typológie zamestnancov a typológie pracovných prostredí. Teórie manažmentu uvádzajú typológie šéfov a štýlov riadenia. Tradičná antická filozofia a dnes aj psychológia osobnosti špecifikuje štyri temperamenty, východné filozofie, napr. japonská, päť živlov.
Zdá sa, že za všetkými tými pokusmi o definovanie pováh jednotlivcov či skupín, je snaha uchopiť niečo, čo „rozhoduje“ o ľudskej povahe, o jeho hodnotovom nastavení, ktoré zostáva takpovediac stabilné po celý život človeka. Ak sa to “niečo” vnútri človeka nemení ani vplyvom formálnej výchovy a vzdelania, potom na čo je dobrá snaha tradičnej pedagogiky nanútiť “správnu” výchovu deťom, či prevýchovu delikventom? Výsledkom je iba to, že zabráni jednotlivcovi rozvíjať sa v súlade s vlastným hodnotovým systémom, s vlastným svedomím a doživotne ho spoločensky diskriminuje. Aby bolo jasné, myslím si, že tradičná pedagogika stavia na legitímnych a spoločensky prínosných hodnotách, čo aj časti populácie vyhovuje a umožňuje im rozvíjať sa v súlade so svojim hodnotovým nastavením. Ostatným deťom, čo je väčšina, tradičná pedagogika nevyhovuje. To by ešte nemusela byť tragédia, keby nebola pod hrozbou vnucovaná všetkým deťom ako jedna jediná správna.
Výsledkom je odpor k škole a vzdelávaniu, frustrácia a pocit menejcennosti u tých detí, ktorých povaha a hodnotový systém je v rozpore s hodnotovým systémom, na ktorom tradičná pedagogika stavia. A tu sa už dostávame k jadru veci – ako vytvoriť všeobecne prijateľnú klasifikáciu hodnotových systémov tak, aby sa v nich každý človek vedel niekde nájsť a stotožniť? A aby potom všetky tieto hodnotové systémy ako subkultúry boli uznané právne i morálne za rovnocenné. Aby školstvo vytvorilo priestor pre vznik celej škály vzdelávacích prostredí so špecifickou pedagogikou a vzdelávacou kultúrou.
Kompletnú víziu Slobodný vzdelávací trh si môžete prečítať a stiahnúť v PDF tu:
https://drive.google.com/file/d/17TXr60lHVQfttIA8vCvEnz-QCTRkgRUE/view?fbclid=IwAR0VdsYOnjZbA7wAOotA-q3zoNFjH4xnhPwZoKuyR2NhGxc_-UC5ZjaTPq0
♦ ♦ ♦
Kým sebariadené vzdelávanie chápeme ako riadenie vlastnej individuálnej vzdelávacej cesty, samoriadenie súvisí so skupinou, alebo komunitou, ktorá spontánne riadi skupinové vzdelávanie. Skupinové vzdelávanie nemusí znamenať, že sa celá komunita vzdeláva to isté v rovnakom čase. Môžu vznikať viaceré skupinky detí, ktoré sa v rovnakom čase zaoberajú úplne inými vzdelávacími činnosťami. Samoriadené vzdelávanie je typické pre „školy“ typu Sudbury valley school. Dôležité je pripomenúť, že podmienkou pre samoriadené vzdelávanie je aj sebariadené vzdelávanie, keďže deti sa spontánne zapájajú do učiacich sa skupín. Z iného pohľadu pri sebariadenom vzdelávaní ide o osobnú slobodu učiaceho sa a v prípade samoriadeného vzdelávania ide o slobodu komunity, ktorú neriadi autorita, ale komunita sama.
V prípade sebariadeného vzdelávania ide o nezávislé rozhodovanie o tom čo, ako a s kým sa chce dieťa alebo dospelý vzdelávať. Na to, aby sa človek nielen nezávisle rozhodoval, ale aj múdro a správne, potrebuje seba poznávať. To je najdôležitejšie – poznávanie seba – človeka, potom ľudskej spoločnosti a prírody. Každý, kto báda v sebe, vo svojich emóciách, sklonoch, túžbach, vlastnostiach, postupne pochopí ich význam, pochopí ako fungujú, ako funguje jeho osobnosť v celku a čo s čím súvisí. Napokon dospeje k pochopeniu ako funguje nielen on sám, ale aj iný človek, spoločnosť, príroda, vesmír. No a na tomto základe sa naučí efektívne riadiť nielen seba, ale aj spoluriadiť spoločnosť, ktorej je suverénnou súčasťou.
Na cestu sebarozvoja a sebapoznania sa môžeme pustiť kedykoľvek aj sami bez vonkajšej podpory, alebo vzoru, ale je to veľký risk a riziko, že sa zamotáme v slepých uličkách. Žijeme v dobe “líderstva” a je v poriadku, ak sa vyberieme vyšliapanou cestou za nejakým lídrom, alebo povedľa neho. Samozrejme za takým, ktorý ide podobnou cestou ako my, ale je o nejaký krok pred nami. Tu len zas pozor na to, že lídri mávajú silnejšiu charizmu a my sa môžeme veľmi rýchlo ocitnúť v role slepej ovečky. Závisí to od našej schopnosti kritického úsudku. Je dobré udržať si odstup a iba si porovnávať naše kroky s jeho, poprípade konzultovať, inšpirovať sa. Aj oni sú na ceste, počas ktorej sa učia seba viesť a seba riadiť. Skutočným lídrom seba samého máte byť výlučne len vy sám, rozhodnutia sú na vás, i zodpovednosť. Pri lídrovi sa možno naučíte seba viesť, ale to ešte nie je sebariadenie. K nemu vedie ešte veľa ciest, ktorými človek musí prejsť.
Naučiť sa viesť auto, ovládať ho a zručne prejsť z bodu A do bodu B, to je iba začiatok – líderstvo. A to môžete byť zručný ako Schumacher, stále ste len líder.
Úspešné zvládnutie množstva ciest v plnej premávke, križovatiek, kolízií, keď dokážete predvídať správanie druhých – to vás postupne vedie k schopnosti riadiť seba a spoluriadiť premávku.
Druhá vec je, že v našich zemepisných šírkach 90% riadenia premávky stojí na dopravných inžinieroch, ktorí riadia pomocou pravidiel a dopravných značiek, no a polícia kontroluje ich dodržiavanie. V stredomorských krajinách je podiel vodičov a ďalších účastníkov premávky na spoluriadení dopravy oveľa vyšší. Dopravné situácie zvyčajne riešia spoločne. U nás je to skôr výnimka, ale predsa len tiež existujú…
Toto je už úroveň, ktorú by sme mohli nazvať riadením a spoluriadením. Pri riadení a spoluriadení sa už slepo nedržíme formálnych pravidiel, ale vyhodnocujeme situáciu, komunikujeme a predvídame. Reagujeme spontánne a robíme to, čo si daná situácia vyžaduje bez ohľadu na to, čo hovoria pravidlá.
V prípade sebariadeného vzdelávania platí to isté. Každý ide za inými vzdelávacími cieľmi v rovnakom čase, každý môže byť práve teraz na inej ceste a za iným vzdelávacím cieľom.
V súčasnom vzdelávacom systéme je však pre všeobecno-vzdelávacie školy určená len jedna cesta, presnejšie tunel, jedna rýchlosť jazdy, jeden autobus pre jeden ročník, jedno poradie – podľa ročníkov. Keď tento “autobus” s deťmi dorazí do prvej “autobusovej stanice”, časť detí prestúpi do autobusov smerujúcich do slepých uličiek – učilíšť. Zvyšok pokračuje do stanice zvanej Maturita, kde poprestupujú do autobusov vedúcich do slepých uličiek vyššej triedy – vysokých škôl. Je jedno, na ktorej stanici vystúpia, podstatné je, že kamkoľvek budú chcieť ísť, bez štátom určených liniek, času a šoférov autobusu sa nepohnú.
Inkluzívne vzdelávacie prostredie, či tzv. vzdelávacia tržnica, ale ani škola typu Sudbury valley school zatiaľ v našich legislatívnych podmienkach nie sú možné. Aj keď tu existujú komunitné školy, ktoré sa k tomuto ideálu veľmi približujú, stále majú deti povinnosť raz za pol roka ísť na preskúšanie z učiva, ktoré predpisuje štát. Pri súčasnej legislatíve to vyzerá tak, že ak existuje možnosť vyhnúť sa tejto povinnosti, tak je to cesta „projektu experimentálneho overovania“.
Naša legislatíva presne vymenúva podmienky na schválenie takéhoto projektu, podmienka dodržiavať štátne vzdelávacie programy tam ale nie je. Pokiaľ by taký projekt vznikol, mohla by vzniknúť komunitná škola s režimom sebariadeného a samoriadeného vzdelávania v súlade s víziou Slobodného vzdelávacieho trhu (vzdelávacia tržnica ako inkluzívne vzdelávacie prostredie s deťmi rôzneho veku od 3 do 18 rokov. Priebežné vyhodnocovanie by slúžilo pre výskumné účely v oblasti pedagogiky, psychológie, sociológie a manažmentu. Zároveň ako možnosť pre rodičov, deti a učiteľov vidieť to a zažiť na vlastnej koži pri návšteve takéhoto vzdelávania. Predpokladáme, že priama skúsenosť a vyhodnotenie experimentu odborníkmi, by mohlo motivovať aj ďalších k založeniu komunít podľa tohto modelu. V konečnom dôsledku by neskôr mohlo dôjsť aj k vytvoreniu celej siete takýchto slobodných škôl a dúfame, že aj k zmene legislatívy tak, aby mohlo vzniknúť paralelné slobodné školstvo povedľa súčasného v osobitnom režime.
Prečo je dobré, aby komunita bola zložená z detí nielen rôzneho nadania, rôznych záujmov, kultúr, ale aj veku? Na to, aby mohlo fungovať samoriadené vzdelávanie, je nevyhnutné, aby komunitu tvorili deti rôzneho veku s rôznymi skúsenosťami a zručnosťami, ktorí predstavujú vzory, ale aj inšpiráciu pre deti ostatné, vekovo mladšie. Ďalším dôvodom je socializácia – bežný život v spoločnosti je o súžití ľudí rôzneho veku, nadania, spoločenského postavenia. Takáto komunita teda poskytuje skutočnú vzorku spoločnosti, v ktorej aj v budúcnosti budú žiť. V takejto komunite sa deti naučia prijíma i dávať, nechať sa inšpirovať a inšpirovať druhých, pomáhať a nechať si pomôcť. Tu môžu vznikať tie najcennejšie skúsenosti pre ich život.
Anton Adamčík má v oblasti experimentálnych projektov už svoje reálne skúsenosti. Sám je autorom experimentálneho projektu pod názvom „Škola hrou“ v Banskej Bystrici, ktorý bol oficiálne schválený Ministerstvom školstva SR v roku 1993.
Komunitné inkluzívne školy majú za cieľ poskytnúť priestor na rozvoj detí pre ne samé, pre ich život, nie pre profesiu, alebo verejnú funkciu. Preto aj vzdelávanie prebieha v režime seba a samovzdelávania v prostredí inkluzívnom – čiže opäť „švédske stoly“, ale na jednom mieste. Prípravu na vzdelávanie budú mať za úlohu exkluzívne školy, ktoré podľa profesie, alebo hospodárskeho rezortu, poskytnú aj najvhodnejšiu hodnotovú orientáciu a prístup. Dieťa, ktoré inklinuje k „anarchistickému“ prístupu isto nebude vhodné na profesie v štátnej správe, alebo dieťa inklinujúce k priateľskému prístupu v oblasti finančníctva, atď. Jednotlivé pedagogické prístupy sú v protiklade, iné príbuzné, podobne ako farebné spektrum, alebo známe politické spektrum. Dôležité je, aby deti vyrastali v prostredí, kde sa stretávajú s celým hodnotovým spektrom vo vzájomnej harmónii. A keď sa neskôr aj zamerajú na konkrétny prúd, predošlá skúsenosť ich udrží vo vedomí, že sú súčasťou celku, ktorý osobne poznajú a chápu.
Čo môže byť dôležité pre výber, je hodnotová orientácia školy a rodiny, prípadne dieťaťa. Vízia Slobodný vzdelávací trh uvádza 7 základných hodnotových orientácií, z nich jedna je akoby inkluzívna – zjednocujúca zvyšných 6 a preto je vhodná pre všetky, najmä malé deti. Ostatných 6 je špecifických (exkluzívnych), vzájomne sa líšia a v ich preferencii sa rozchádzame. Jeden preferuje priateľský prístup, druhý prísny otcovský, tretí zas podporujúci mamičkovský, štvrtý direktívny, piaty nezávislý samostatný, šiesty spontánny (anarchistický)…
Podrobné charakteristiky nájdete v dokumente Slobodný vzdelávací trh. Odporúčam však každému dieťaťu komunitnú inkluzívnu školu, kde má byť k dispozícii všetkých 7 prístupov a dieťa si samo môže spontánne vyberať prístupy podľa vlastného rozhodnutia a záujmu. Vo vyššom veku už bude mať jasnejšie, aký prístup mu najviac vyhovuje a kam inklinuje. Už počas dochádzky do komunitnej školy môže časť vzdelávania absolvovať v exkluzívnej škole, ktorá sa mu pozdáva prístupom, obsahom a rozvojom jeho konkrétneho nadania či záujmu.
Viac k téme v blogu Antona Adamčíka: http://lacademy.sk/ako-si-vybrat-najvhodnesiu-skolu/
Pre všetkých vás, komu nie je ľahostajný osud našich detí a ďalších generácii, pre tých, ktorí chápu, že svet vzdelávania a výchovy musí prejsť dôležitou zmenou, je tu možnosť sa zúčastňovať verejných diskusií, ktoré naše občianske združenie poriada v štýle besied. Na týchto besedách otvárame témy, ako napr.:
Posledná beseda sa uskutočnila prostredí jednej popradskej školy a záujem bol naozaj veľký. Ďalšie besedy sú naplánované v Bratislave, Zvolene a ďalších slovenských mestách. Rodičia spoločne s autorom vízie Slobodný vzdelávací trh Antonom Adamčíkom a ľuďmi zo sveta vzdelávania a výchovy diskutujú na tému hodnoty, efektívne učenie a slobodné vzdelávanie.
Sleduj YOU TUBE kanál – Slobodný vzdelávací trh:
https://www.youtube.com/channel/UCXIVtSEOO_aP1VvFtQiWq5Q
Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte.
Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.
