Prečo je nemožné súčasný model vzdelávania reformovať a je nutné postaviť nový?

12.6.2020 /

Anton Adamčík

Od roku 1989 sa v rezorte školstva vystriedala dvadsiatka ministrov a pripravili sa najmenej tri veľké reformy, ale ani jednu nedokázali premietnuť do reality. Možno žiaľ, a možno našťastie..! 

Za ten čas vzniklo množstvo alternatívnych škôl, množstvo detí sa legálne učí doma, alebo v neoficiálnych  tzv. komunitných školách. Mnohí rodičia, pedagógovia, deti a študenti, dúfajú, že reforma súčasného inštitucionalizovaného vzdelávania by mohla byť tým správnym krokom vpred.

My sme však s úplnou istotou presvedčení, že doteraz navrhované reformy nie je možné naplno uskutočniť, išlo by iba o formálne, nie zásadné zmeny. 

Koreňom tejto nemožnosti a nemohúcnosti je inštitucionalizované vzdelávanie s výlučným direktívnym prístupom a riadením. Samo o sebe by nemuselo byť zlé, direktívne riadenie má svoje opodstatnenie a účel. Ale len do tej miery, kým ten účel plní. V školstve, ale aj v iných rezortoch, však svoje poslanie a účel neplní. Naopak, z normy, direktívy, smernice, pokynov, sa stal samoúčelným kultom, božstvom, ktorému sa slepo verí a nepolemizuje o jeho zmysle alebo účele. Navyše, a to je kľúčový problém, plnenie noriem a postup podľa noriem, je podmienený sankciou. Pôvodný účel normy – slúžiť k úžitku človeka, bol obrátený a človek teraz slúži norme a je tak zbavený najvyššej ľudskej hodnoty, ktorá ho robí človekom – slobodnej vôle.

Mnohí už vieme, že školstvo si žije svoj život pre seba, že je odtrhnuté od bežného života. Kritéria kvality vzdelania neurčuje prax, spoločnosť, alebo žiak, ale vrstva úradníkov odtrhnutá od života v hermeticky uzavretom svete noriem a direktív. V takomto svete akýkoľvek problém riešia výlučne pomocou direktív podporených sankciou.

Predstavme si, že inštitúcia prijme direktívu „buď slobodný“. Sloboda by sa stala povinnosťou, ktorej porušenie by bolo sankcionované. Alebo direktíva „odpúšťaj“ – každý by musel povinne odpúšťať. Pochopiteľne, že by išlo o formálnu slobodu a formálne odpúšťanie. Znie to absurdne. Absurdné na tom je to, že účel je nepodstatný, podstatné je vyhovieť formálnej direktíve pod hrozbou sankcie. A toto je tá základná prekážka, prečo žiadna reforma jestvujúceho direktívneho modelu školstva nie je možná. Prekážkou je systém riadený autoritatívne, centrálne a direktívne. Takýto systém nie je schopný reagovať na reálny život, na jeho zmysel a účel.

Pozrime sa na to – aký je účel vzdelávania pre človeka v praxi? Čo mu dáva zmysel a za akých okolností?

Napríklad, ak sa sám učím programovať, učím sa preto, že buď ma to zaujíma a baví alebo preto, že sa programovaním chcem živiť, aj keď ma to až tak nebaví. V škole to však robím preto, lebo tak určujú štátne vzdelávacie programy – direktívy. Počas povinnej školskej dochádzky, ale ani neskôr, nemôžem študovať práve teraz to, čo ma zaujíma, ale to, čo si vynucuje alebo požaduje inštitúcia skrz direktívu.

Študovať a učiť sa to, čo práve potrebujem, na čo som práve zrelý, by bolo možné len v rámci vzdelávacieho trhu, ktorý mi ponúka široké možnosti ako aktuálnu vzdelávaciu potrebu uspokojiť. 

Autoritatívny centralizovaný direktívny systém riadenia školstva však nie je schopný realizovať niečo ako trh, alebo zaviesť demokratické princípy riadenia. Je s ním v priamom rozpore. Keby to aj chcel, musel by to urobiť centrálne a premietnuť to do direktív. Ale to už samo o sebe popiera demokratické a trhové princípy – o to sa už pokúšal socializmus. Nevieme si predstaviť ako sa dá normou plošne zaviesť napríklad povinná rôznosť názorov, riešení, či hodnôt…

Inštitucionálne školstvo však niektorým rodičom a pedagógom napriek tomu vyhovuje. Preto nemáme v úmysle ho odstrániť. Považujeme za zmysluplnejšie vytvoriť vedľa neho nový „neinštitucionálny“ systém školstva na nových základoch tak, aby poskytol možnosť vybrať si z ponuky rozmanitých vzdelávacích prostredí, pedagogických prístupov, modelov riadenia, obsahu, štruktúry, kvality vzdelávania tak, aby každý našiel to, čo potrebuje. Naše potreby sú rôzne už principiálne, nie je potrebné ich prikazovať normou. A keby sa o to niekto aj pokúsil, viete si predstaviť koľko noriem by musela inštitúcia vydať, aby nezabudla na každú možnú odlišnosť? Nie je to možné. Napriek tomu inštitúcie vydávajú plošné direktívy, ktoré ale zvyčajne nevyhovujú nikomu. A ak vyhovujú, tak nie práve v danej chvíli.

Tradičný systém nie je možné reformovať práve preto, že je autoritatívny, direktívny a centralizovaný. 

Zároveň však ale nie je možné ani tento nový, nami navrhovaný multisystém, riadiť direktívne z centra podobne ako tradičný systém. A už vôbec nie autoritatívne. Čo však neznamená, že by fungoval bez akéhokoľvek riadenia. Tým by si sám podpiľoval pod sebou konár. Preto navrhujeme, aby bol riadený účastníkmi tohto systému, teda samoriadený. S tým, že účastníci a ich záujmy sú jasne pomenované, že sú si rovnocennými partnermi a preto väčšina záväzkov vzniká na zmluvnom základe medzi nimi.

Chceme, aby systém riadenia školstva fungoval na demokratických princípoch v štruktúre horizontálne decentralizovanej samosprávy, ideálne ako paralelný systém k súčasnému centralizovanému.

Tak, aby sa rodič, žiak a učiteľ mohli rozhodnúť, v ktorom systéme kto chce pôsobiť. Konkrétne odporúčame koncept Slobodný vzdelávací trh, ktorý ponúkame k dispozícii, a tiež spoluprácu jeho autorov.

A pre tých, ktorí sa prirodzene obávajú prevziať zodpovednosť za vzdelávanie na seba a rozhodovať o ňom a radšej ho zveria do rúk inštitúcii, pre nich tu aj naďalej zostáva možnosť v podobe klasického autoritatívneho (?), centralizovaného a direktívneho systému, ktorý navrhujeme zachovať.

————————————————————————————————————–

Tu je Otvorený list rodičov v plnom znení a skrátená vízia Slobodný vzdelávací trh:

Otvorený list rodičov 2020 

Slobodný vzdelávací trh – skrátená verzia