Nekrivme inklúziu, poďme ju konečne uskutočniť, kým nie je neskoro!

16.6.2020 /

Viera Hincová

Nekrivme inklúziu, poďme ju konečne uskutočniť, kým nie je neskoro!

O inklúzii hovoríme veľa, ale väčšinou o nej nehovoríme správne. Inklúzia je stav, kedy každé dieťa, každý človek dostáva to, čo potrebuje pre svoj maximálny rozvoj. My sa v našich vyjadreniach obvykle zaoberáme „inklúziou zraniteľných skupín“ alebo „inklúziou zdravotne znevýhodnených“, pričom vlastne hovoríme iba o integrácii, čiže začlenení človeka s nejakou odlišnosťou, do bežného systému. Na to potrebujeme diagnostické procesy a špeciálne postupy, aby sme mu potom vytvorili podmienky na to, aby uspel v situácii, kde sú nastavené normy, výkony, požiadavky na veľmi úzko vymedzené aktivity a správanie. Inklúzia však je úplne odlišná paradigma. Inklúzia počíta s tým, že síce budeme poznať silné a slabé stránky každého dieťaťa, ale nebudeme sa ho snažiť „začleniť“ do existujúceho systému, ale naopak, systém bude dostatočne pružný, rôznorodý a flexibilný tak, aby dokázal rozvíjať každé dieťa a umožnil mu napredovať vlastným tempom a vlastným spôsobom.

Bežní ľudia v našej spoločnosti nechcú inklúziu. 

Majú pocit, že im uberá z toho, na čo by mali mať nárok aj ich deti. A majú v podstate pravdu, pretože správne realizovaná inklúzia by mala naozaj každému dieťaťu – teda aj tomu bez oficiálnej diagnózy – priniesť dostatočnú pozornosť a podporu pre jeho rozvoj. Nedostávajú štandard, s ktorým by boli spokojní, a obávajú sa ďalšieho zníženia tohto štandardu, ak budeme zohľadňovať potreby „tých slabších“. To, čo určite potrebujeme, je získať bežných ľudí pre inklúziu. Bez nich nie je inklúzia inklúziou, pretože musí obsahovať adekvátne postupy a ponúkať služby aj pre bežné deti. Apelovaním na to, že treba pomáhať slabším, nerieši situáciu, keď oni sami často nemajú všetko to, čo by potrebovali. Získať ich môžeme apelovaním na benefity, ktoré inklúzia prinesie aj bežným deťom, pretože podporí ich maximálny rozvoj. Má ich dieťa talent alebo mu ide lepšie matematika ako cudzí jazyk? Inkluzívne vzdelávanie na to bude reagovať a podporí ho v tom, v čom je dobré.

Určujúcim prvkom inklúzie je dieťa. 

Dieťa, ktoré si samo riadi proces vzdelávania, nie podľa presne určených osnov, do ktorých sa musím „zmestiť“ v presne určenom čase. Ak príde do prvej triedy dieťa, ktoré už vie sčítanie, odčítanie aj násobenie a povie, že sa už potrebuje naučiť iba delenie, akú dostane v našom systéme odpoveď? „To si budeš musieť ešte počkať“… a čaká, a čaká, a kým príde k tomuto učivu, už aj zabudne, že malo záujem zistiť ako tento matematický úkon funguje. A o dva roky má problémy sa vôbec sústrediť na matematike, pretože vôbec nerozumie postupom, ktoré pre neho nastavil niekto iný.

V systéme nastavenom na sebariadené a samoriadené vzdelávanie dostane inú odpoveď. „Paráda, poď ideme sa na to pozrieť“. A možno o dva roky bude už riešiť rovnice o dvoch neznámych, pretože na ne natrafí pri hľadaní nejakej informácie a bude to robiť spolu s kamarátmi o 5 rokov staršími. Poznávanie sa totiž nedá uväzniť do vekových kategórií. Samoriadené vzdelávanie preto vyžaduje aj vekovo zmiešané vzdelávacie skupiny, kde sa deti a mladí ľudia inšpirujú navzájom a podporujú sa v učení často aj bez potreby zásahu dospelého.

Inklúzii sa bránia aj pedagógovia. 

Bránia sa, pretože tiež nerozumejú, prečo by sa mali venovať iným deťom, ak majú toľko práce s tými bežnými. Aj oni potrebujú pochopiť, že inklúzia prinesie zlepšenie ich práce, prinesie im sebarealizáciu a radosť. Väčšina pedagógov hovorí, že inklúzia je nerealizovateľná. Majú čiastočnú pravdu v tom, že v tejto podobe, ako sa inklúzia prezentuje, ide o snahu dostať sa do zajačej nory bez zmenšovacej zázračnej fľaštičky. Tou zázračnou fľaštičkou je zmena paradigmy vzdelávania, bez určovania striktného vyučovacieho rozsahu a osnov, bez rozdeľovania detí do rovnorodých kolektívov podľa veku, a bez škatuľkovania detí na tie „so špeciálnymi potrebami“ a bez nich. Flexibilný a inkluzívny vzdelávací systém musí byť priepustný všetkými smermi. Nevidím žiadny problém v tom, aby sa 5 ročné dieťa nemohlo učiť o čiernych dierach spolu so 14-ročnými a 12-ročný robiť prírodovedné zadania so 7-ročnými, ak je ich úroveň v danej téme rovnaká.

V princípe, v tomto stave nebudú potrebné diagnózy, budeme vychádzať z individuality každého žiaka bez potreby pomenovávať jeho deficity. Vkladáme veľké finančné prostriedky do podpory detí so špeciálnymi potrebami, čo je určite výborná vec, ale ich vynaloženie je veľmi málo efektívne a nevedie k vytúženému cieľu. Asistenti pedagóga či takzvané inkluzívne tímy majú za úlohu zase len sa snažiť napasovať dieťa s jeho individuálnymi potrebami do vopred určených škatuliek. Stávajú sa tak dokonca stigmatizujúcim prvkom v škole, ktorý často svojou prítomnosťou a exkludujúcimi postupmi iba priťahuje viac pozornosti na odlišnosť dieťaťa. Snažia sa ho namotivovať, aby spolupracovalo s procesom frontálneho učenia a testovania často izolovaných vedomostí.

Otvorený systém vzdelávania je riešením. 

Oveľa vhodnejší a prínosnejší je koncept pomocných pedagógov, otvoreného systému učenia sa, ktorý prinesie každému dieťaťu tie poznatky, ktoré pre svoj rozvoj a progres potrebuje, dokonca bez toho, aby sa viazalo na konkrétne predmety. My vytvárame prierezové témy a medzipredmetové vzťahy a pritom každé dieťa má prirodzenú danosť učiť sa komplexne a v prirodzených súvislostiach. My mu všetko najprv nasekáme na kúsky, rozdelíme ich do krabičiek, ktoré navyše spolu nijako nie sú prepojené, takže v jednom predmete sa nezriedka učí niečo, na čo v inom, súvisiacom, ešte neprišiel čas. A potom sa snažíme umelo vytvoriť systém, ako ich má dieťa prepájať, namiesto toho aby sme ho nechali hľadať si prirodzenú cestu a len ho sprevádzali.

Naši pedagógovia si nevedia predstaviť to, že v niektorých krajinách nie sú maturitné skúšky, pretože by nevedeli ako majú celé 4 roky motivovať mladých ľudí na strednej škole k tomu, aby sa učili. A nežili nič také, že skúška na vysokej škole by pozostávala zo zadania problému, ktorý ešte nikto nikdy neriešil, a ich úlohou by bolo hľadať možné riešenie za pomoci dostupnej literatúry a techniky. Všetci sa učia riešenia iných a na ne sa ich na skúške spýtajú. Ten, kto sa to dokáže naučiť spamäti, je úspešný. Ten, kto vie skutočne pracovať s deťmi, sa na tú vysokú školu možno ani nedostane…

Márna snaha vtesnávať deti do šablóny je pre pedagógov frustrujúca.

Vyhorenie pedagógov a ďalších pracovníkov v školstve je iba dôsledok márnej snahy dostať všetky deti do „normy“, ktorá je stanovené bez poznania prirodzených spôsobov rozvoja a učenia sa. V strachu pred stratou kontroly nad týmto procesom traumatizujeme deti, rodičov aj aktérov vzdelávania a vytvárame systém, ktorý zanecháva škody na psychike všetkých zúčastnených. Pozitívne príklady však už existujú a sú životaschopné. Uplatnenie mladého človeka v dnešnom neustále sa meniacom svete s výbavou zo systému, ktorý nepovoľuje žiadne „odbočky“, je veľmi diskutabilné. Nárast psychických problémov, ťažkostí s uplatnením sa a v neposlednom rade aj príklon k extrémistickým názorom či násiliu, je z veľkej miery produktom týchto traumatizujúcich zážitkov.

V súčasnosti viac než kedykoľvek predtým stojíme pred zásadnou výzvou – urobiť zmenu, kým nebude neskoro. Ukázala to situácia s koronavírusom, ukázalo to násilie na škole vo Vrútkach, ukazujú to stovky a tisícky bezmenných prípadov núteného homeschoolingu, psychických ťažkostí mladých ľudí a detí, šikanovania a nálepkovania detí a mladých ľudí. Je najvyšší čas ich reflektovať a konečne začať niečo robiť inak, nie opakovať rovnaké chyby iba s väčšou finančnou dotáciou a vyšším počtom odborných konferencií a zapojených expertov bez konkrétneho dopadu na život detí, rodín a pracovníkov škôl.

Ďakujem za prečítanie môjho blogu.

Viera Hincová

♦ ♦ ♦

Tu je Otvorený list rodičov v plnom znení a skrátená vízia Slobodný vzdelávací trh:

Otvorený list rodičov 2020 

Slobodný vzdelávací trh – skrátená verzia

♦ ♦ ♦