info@LAcademy.sk     Mobil: +421 907 514 608

Môj pôrod číslo 1 – Transformačná skúsenosť

19.4.2020 /

Fitmama Lucia

Môj pôrod číslo 1 – Transformačná skúsenosť

Príprava

Môj prvý pôrod sa odohral v roku 2008, keď som bola v očakávaní môjho vytúženého dievčatka. Veľmi som sa na ňu tešila a už počas tehotenstva som začala zbierať všetky dostupné informácie, aby som sa vedela čo najlepšie postarať o milované dieťa. Hneď, ako som sa dozvedela, že som tehotná, som vyhľadala dostupné predpôrodné kurzy a nevedela som sa dočkať, kedy budem v štvrtom mesiaci, aby som sa mohla vzdelávať v dôležitej životnej role, ktorá na mňa čakala. Celá predpôrodná príprava bola pre mňa veľmi povzbudzujúca a získané informácie mi dodávali pocit istoty. V spoločnosti tehotných mamičiek sme zdieľali medzi sebou svoje očakávania, obavy aj skúseností. Celý kurz sa v tej dobe niesol v duchu pripravenosti na to, čo so mnou budú robiť lekári a sestričky. Aby sme boli nápomocné, prítomné a zbytočne nepanikárili, nekričali a všetku energiu sústredili na poriadne tlačenie. Informácie na materských portáloch boli všetky o tom istom a napriek tomu, že dnes viem, že boli nedostačujúce, v tej dobe pre mňa znamenali moju istotu, byť pripravená na deň D.

Zhruba 2 týždne pred vypočítaným termínom som začala užívať čaj z malinových listov, alchemilku, a taktiež som si masírovala hrádzu, aby som predišla nástrihu či zbytočnému natrhnutiu.  Chcela som svoje telo čo najlepšie pripraviť . Na začiatku tehotenstva som bola rozhodnutá pre epidurál, pretože najväčší strach som mala asi z bolesti. Nevedela som si predstaviť ako to bude bolieť, keď sa bude cez malú dierku tlačiť obrovské bábätko. Našťastie, ma naša pôrodná asistentka upokojila  s tým, že načo som sa tak svedomito pripravovala a cvičila rôzne formy dýchania pri jednotlivých etapách pôrodu, keď pri epidurále nič z toho cítiť nebudem. A to nehovoriac o možných komplikáciách a samotného vplyvu  anestézie na dieťatko. Dodala mi dôveru v seba a svoje telo.

Diazepam skončil v koši

Asi v šiestom mesiaci tehotenstva som počas mojej rannej rýchlej prechádzky do práce, pocítila ostrú bolesť v podbrušku. Veľmi som sa zľakla a šla som po práci na pohotovosť, aby mi niekto povedal a vysvetlil, čo sa deje. Čo myslíte, čo sa stalo? Tým, že som brušné svaly mala veľmi pevné, tak rozťahovanie maternice spôsobovalo tlak aj na svaly, ktoré nechceli pustiť. To sa niekedy môže stať. Telo si, ale vie so všetkým poradiť a na tento prípad má k dispozícií hormóny, ktoré krásne bruško uvoľnia. To som, bohužiaľ v tej dobe nevedela, preto som skončila na 4 dňovom oddychovom pobyte v nemocnici. Samozrejme, rozumiem tomu, že ak príde mamička s akýmikoľvek bolesťami bruška, tak si ju nechajú na pozorovanie v nemocnici.

Na to, aby mamičky spali a boli v kľude, sa stále podával diazepam. Keby nebolo skúseností mojej mamy, ktorá si tiež bola takto poležať na rizikovom, keď bola som mnou tehotná, v dobrej viere, by som predpísané tablety užívala.  Moja mama však mala šťastie na dobrú spolubývajúcu, ktorá jej prezradila, čo to ten diazepam je a na čo sa používa. Generačné odovzdávanie informácií zafungovalo a ja som biele tablety hádzala do koša. Týmto nechcem nikoho na nič podobné navádzať. Píšem vlastnú skúsenosť a zdieľam moje rozhodnutie v danej chvíli. Tieto tablety sa radia medzi antipsychotiká. Ako dobre vieme, aby poisťovňa liečbu preplatila, musia vám pri hospitalizácii v nemocnici predpísať nejaké lieky a keď ste tehotná, tak vám dajú aspoň magnézium na útlm činnosti maternice a diazepam podávajú mamičkám preto, aby boli v kľude a spali. Vždy je dobré vedieť čo si dávam do svojho tela a prečo. Následne, keď mám informácie, sa viem rozhodnúť. Celý ten pobyt mi z odstupom času prišiel ako byrokratická fraška, kedy si každý urobil, čo mal. Nikto mi ale nevysvetlil, čo sa deje a prečo bolesti vznikli. Zvyšok tehotenstva prebehol štandardne s nálepkou rizikového tehotenstva.

5 dní do termínu

Absolvovala som všetky predpísané kontroly u gynekológa, a tiež všetky vyšetrenia, ktoré boli v norme. Asi 2 týždne pred vypočítaným termínom pôrodu som začala pociťovať silnejšie sťahy maternice a ako prvorodička som každú chvíľu bola v napätí, že čo ak už … Celý týždeň som prežívala s týmito poslíčkami (tréningové kontrakcie, ktorými sa maternica pripravuje na pôrod). Bola streda večer, 5 dní pred termínom a ja som si šla ľahnúť do postele so zvláštnym pocitom očakávania. Okolo 02.00 hod. v noci som sa prebudila na silnejšie sťahy, než na aké som bola zvyknutá. Moje telo spustilo očistu na toalete a ja som tušila, že nás čaká zázračné ráno. Šla som sa osprchovať. Plná vzrušenia dobaliť ešte potrebné veci do pôrodnice a už len predychávala stupňujúce sa kontrakcie na fitlopte.  Keď už boli bolesti trvajúce cca 30 sekúnd a v pravidelných 7 minútových intervaloch, vyrazili sme do pôrodnice. Asi o 3.30 hod. som už sedela v prijímajúcej ambulancii. Bola som už otvorená na viac ako 4 prsty, tak som sa vyhla rutinnému klystíru. Našťastie moje telo presne vedelo čo robiť a vyčistilo sa pred pôrodom samo. Presunuli ma na pôrodnú sálu a partnera poslali domov so slovami, že to ešte potrvá určite dlho.

S prvorodičkou sa nepárajú

Napojili ma na pásy , aby sledovali pulz dieťatka a činnosť kontrakcií. Poloha, v ktorej som podľa pokynov mala ležať, bola na chrbte. Na úplne rovnej posteli, kde ma nechali samú s príkazom, že sa nesmiem hýbať. Táto poloha bola pre mňa veľmi nepríjemná a nevedela som v nej vydržať. Moje bolesti boli veľké a keď som túto skutočnosť oznámila sestričke, ktorá na mňa prišla očkom pozrieť, odbila ma slovami, že zveličujem, veď ona vidí na papieri z monitorovacieho prístroja záznam slabej , skoro žiadnej, kontraktačnej činnosti. Pani sestrička totiž senzory na mojom bruchu posunula trošku mimo a čiary na papieri zaklamali. Kto by už počúval mladú prvorodičku. Čo ukazujú prístroje to je sväté. Prepáčte mi môj sarkazmus, ale do pôrodnice som šla poctivo pripravená na všetko čo sa bude diať , aby som bola nápomocná personálu, vedela správne reagovať a spolupracovala pri rodení môjho dieťaťa. Odovzdala som tým ľudom svoju moc a dôveru. Slovné spojenie „kto vás odrodí …“ bolo vtedy pre mňa platné doslova.

Kto vás odrodí … 

Na oddelení v tej dobe pracoval iba jeden doktor, ktorý bol „Postrach Denis“ pre všetky rodičky. Keď sme prišli na príjem, ako prvé som sa opýtala, kto má službu . Vtedy, keď vás ide niekto odrodiť, tak je dôležité, kto to bude. Ako som si vydýchla, keď nezaznelo meno, ktoré nechcela počuť žiadna rodička. Aby to nebola nuda, ráno sa menili služby  a „postrach Denis“ prišiel rovno ku mne. Skontroloval situáciu a rozhodol sa trošku tomu pomôcť. Pán Doktor vzal do rúk veľký hák a oznámil mi, že teraz pretrhne plodový vak, aby mohla odtiecť plodová voda a pôrod sa tak urýchlil. Tie bolesti boli tak neúnosné v polohe na chrbte a  od chvíle, keď mi pichli umelý oxytocín na zvýšenie kontraktačnej činnosti sa to ešte znásobilo. Bolesť bola stupňujúca a ja už som ani nevnímala príchod môjho dievčatka, ale som sa modlila, aby už bolo po tom. Tak ako sme sa to učili, som vzorne čakala na pokyn, bránka je zájdená. Ideme na to.

Remene, poloha, tlačenie a iné zvláštnosti

Nohy mi priviazali remeňmi dohora na pripravené podstavce  a ja som mala začať tlačiť. Veľký nádych, zatvoriť oči, brada na hrudnú kosť a zatlačiť čo najväčšou silou (no celé zle). Zatlačila som raz a nič. Ozvali sa smerom ku mne slová, že netlačím dobre. Tak s malou dušičkou som si povedala, veď predsa musím vedieť vytlačiť svoje dieťatko.  Ako keby tlačiť zadkom dohora, bola ta najprirodzenejšia vec. Musím to dať. Už sa v tom ku mne prirútila nápomocná sestra, ktorá sa mi s cieľom pomôcť, vrhla celou silou lakťom na brucho (nebezpečný pôrodnícky manéver, ktorý sa používa pri nedostatočnej sile brušného lisu dodnes). Modrinu som tam mala ešte dva týždne po pôrode. Zatlačila som ešte raz zo všetkých síl, ktoré som v sebe našla a už som počula ako môj odroditeľ vraví, vidím hlavičku. Teraz vám urobím nástrih. No načože boli tie všetky masáže a príprava, veď predsa sa nechcete potrhať. Našťastie som to vôbec necítila.

Veľké finále – urobíme nástrih

Prišla kontrakcia a hlavička bola vonku. A nakoniec veľké finále, zatlačenie silou najväčšou akú som v sebe našla. A práásk vyšlo nádherné dievčatko so sprevádzajúcimi slovami: „Tá teda urobila dieru do sveta!“ No bodaj by nie. Predstavte si lem sukne. Ak chcem lem roztrhnúť na dve polovice, pôjde mi to veľmi ťažko s mojou silou, takmer vôbec a teraz si predstavte, že na tom leme urobíme nástrih nožnicami a potiahneme na dve strany…áno správne …roztrhnem to veľmi ľahko.  Moje dievčatko mi položili na chvíľočku na brucho  a už ju brali preč, pretože bolo potrebné odvážiť, odmerať  a spočítať či má všetky prsty na nohách a rukách. Bola 50 cm dlhá a vážila 3490g. Ja som zatiaľ stále ležala na stole a bola som šťastná, že už to mám za sebou. Ešte sme počkali na jednu kontrakciu, ktorou vyšla placenta. A tu to ešte len začalo.

Veľké finále – „ideme Vás šiť“

Ideme urobiť pár stehov, pretože ste sa veľmi potrhala. Táto časť bola pre mňa najviac bolestivá , pán postrah Denis, bol známy tým, že zašívať nevedel. Prešlo desať minút šitia bez umŕtvenia a moje nohy ,stále v okovách , začali tŕpnuť. Už som odpočítavala sekundy a pýtala sa, kedy už bude koniec. Videla som doktora, ktorý bol celý od krvi a v strese. Na pomoc privolali ďalšiu pani doktorku, ktorá Denisovi asistovala. Krvácanie bolo naozaj silné a ja som pozerala len na hodiny, ktoré ukazovali, že už ma šijú 50  minút…Bolesti to boli šialené, pamätám si ako som kričala, aby mi dali nohy dole, pretože som si ich už necítila a pomaly som sa začala vytrácať. Nevnímala som dieťatko, len som plakala a zrazu už len svetlo.

Stretnutie s mojim dieťaťom

Neviem či som odpadla od bolesti alebo z veľkej straty krvi. Viem, že mi dávali dve transfúzie, tak to asi bolo dosť vážne. Prebrala som sa už na izbe a tam mi už priniesli zabalené v perinke to drobné stvorenie. Zrazu ten pocit…. ten desivý pocit, o ktorom sa nehovorí…Kto si? Čo mám s tebou robiť? A tak som ju len držala a prezerala si ju. V zvieracej ríši to funguje tak, že ak po pôrode vezmete mláďa od matky preč, jej telo ho bude považovať za mŕtve a už ho neprijme. Naše telo funguje po pôrode ako továreň na hormóny. Matka aj dieťa v prvú hodinu po pôrode, produkujú najvyššie množstvo hormónu lásky počas svojho života. Čo sa deje, ak tí dvaja ľudia, ktorý majú byť v tú vzácnu chvíľu spolu, sú oddelení???

Oxytocín

Ako telo reaguje, keď sa doň preventívne pichne umelo vytvorený hormón lásky – Oxytocín??? (zablokuje tvorbu prirodzeného oxytocínu, ktoré si telo tvorí samo). Dáva sa preventívne každej žene po pôrode, aby sa zabránilo veľkej strate krvi a rýchlejšiemu stiahnutiu maternice. Hovorí sa, že každý ďalší pôrod, to bolí viac.  U mňa zavinovanie maternice po podaní oxytocínu, bolelo pri prvom pôrode najviac. (To som zistila až po treťom pôrode). Následne k vám prídu sestričky a opýtajú sa vás či vám dajú lieky proti neznesiteľnej bolesti. Je potrebné si uvedomiť, že všetky lieky prechádzajú aj do mlieka. Ja som sa rozhodla vydržať bez. Keď prišla sestrička na izbu, opýtala sa ma či sa už prisala. Moje ubolené telo sa zmohlo len na rýchlu odpoveď:“ veď spí celý čas, čo je pri mne“. Odpoveď prišla: „Nevadí, ja ju teraz vezmem a vy si oddýchnite, skúsite to neskôr.“ Bola som úplne odovzdaná osobám, ktoré sa mali o mňa a moje dieťa postarať. Vôbec som vtedy nemala silu zapodievať sa tým či by to nemalo byť nejako inak.

Pokusy o prisatie

Prišiel pokus kojenia číslo 2. Emka stále pokojne spala. „Zobuďte ju!“ , poradila mi sestrička. Tak som sa pokúšala jemne láskať líčka, pusinkovať , prihovárať, nič nezaberalo. Ako je možné, že nie je hladná  a nehľadá prsník??? Vtedy som odpoveď nepoznala. Dnes to už viem. Moje dieťatko predsa nakŕmili, aby bolo kľudné a krásne spinkalo v izbičke s ostatnými bábätkami, ktorých mamičky si musia oddýchnuť a pospať. Keď som ju držala v náručí a ona otvorila tie svoje tmavomodré okále na mňa, bol to nádherný pocit. Bola najkrajšie dieťatko, aké som kedy videla a nádherne voňala. Čím viac sme boli spolu, tým opadával zvláštny pocit, no naše pokusy o prisatie, boli neúspešne. Mala som pocit zúfalstva, ako keby bolo všetkým jedno či budem kojiť alebo nie. Potrebovala som pomoc. Emka zázrakom bola stále pokojná a zdalo sa mi, že vôbec nie je hladná. Dnes už viem, že moje dievčatko nakŕmili. Mliekom od inej mamičky z mliečnej banky alebo cukrovou vodou. Nečudo, že nebola hladná.  A prsník?…Je veľmi ľahké privyknúť si na ponúknutý cumlík z fľaše. Prvé mlieko, ktoré  má dieťatko dostať po narodení, je mlieko jeho mamičky po prisatí sa na prsník. Každé dieťa má vyvinutý sací reflex, ktorý sa potrebuje prejaviť a každej žene sa tvorí po pôrode mlieko.

Popôrodné „odmeny“

Čakali sme spolu na prvú stolicu, ktorá by sa mala ukázať do 24 hodín po pôrode. Sedieť a stáť bolo pre mňa veľmi náročné, no aj napriek tomu som sa nejako dostala k prebaľovaciemu pultu a išla som odkryť prvý poklad môjho anjelika. To bola teda nálož. Bolo toho obrovské množstvo a ťahalo sa to všade. Vtedy som pochopila, prečo sa tomu hovorí smolka. Keď som nechcela skončiť celá od prvých Emkiných hovienok, musela som si zavolať pomoc. S údivom som sledovala ako sestrička vzala cez ruku to drobčiatko a strčila ho rovno pod vodu. V tej chvíli, to bolo pre mňa nemysliteľné. Ja som sa jej bála čo i len dotknúť, aby som jej telíčku neublížila. Na rad prišla moja návšteva WC. S malou potrebou to bolo OK, ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná, že cikám. S veľkou potrebou to bolo horšie. Po pôrode sa mi objavila zlatá žila veľká ako mandľa. Prvá stolica pre mňa bola horšia ako samotný pôrod, plakala som. Na plávajúcom kolese som sedela ešte asi mesiac. Moje návštevy toalety, boli sprevádzané plačom asi tri týždne. Ešte by som chcela spomenúť vizity. Každodenné návštevy celého zboru, pri ktorých nám na naše zranené intímne miesta pozerali ako do výkladnej skrine. Nechýbali ani praktikantky a praktikanti, ktorí sa pri týchto príležitostiach náramne zabávali a chichúňali. Pre mňa to bolo veľmi nedôstojné a nepríjemne.

Materské mlieko a moje šťastie

Moje prsia sa začali riadne nalievať a už boli tvrdé ako kamene.“ Len aby ste nedostali zápal,“ upozorňovali ma sestričky. Ale čo s tým mliekom? Veľmi to bolelo, prisať sa nedalo. Skúšala som odsávačku, ale tú bolesť som nedávala, tak som si s rukou aspoň v sprche trošku odstriekala mlieko. Stále sme to skúšali s prisatím, ale neúspešne. Bola som z toho nešťastná, lebo som vedela, aké dôležité je materské mliečko pre bábätko. Na  tretí večer k nám prišla do izby sestrička a  spoznala moju mamku, ktorá bola na návšteve. Vtedy, za jej úmornej pomoci a s klobúčikmi, sa  Emke podarilo prisať. Bola som veľmi šťastná a vďačná. Trošku sme sa ešte opaľovali na slniečku, kvôli novorodeneckej žltačke a mohli sme ísť domov. O starostlivosti o moje telo nepadlo ani slovko. Myslím, že v tej chvíli som na to ani nepomyslela. Bola som šťastná, že to odchodím a dokážem sa postarať o dieťatko.

Hodina kojenia je tu …

Moje bradavky začali v krátkej dobe reagovať bolestivými trhlinkami a na to všetko som ešte dostala zápal prsníka. Vysoké horúčky, antibiotiká a na bradavkách hnisajúce chrasty, ktoré sa každým kojením odlúpili. Keď sa blížila hodina kojenia, nedorezali by ste sa mi krvi. Bol to pocit akoby som dávala prsník pod nože. Zvládli sme to, prežili a s klobúčikmi sme sa úspešne kojili, až kým sa Emka sama neodstavila. Pre mňa bola na prvom mieste hodnota kojiť za každú cenu, preto som všetko pretrpela a vytrvala som.

Túto skúsenosť vnímam ako obrovský míľnik v mojom živote. Naučila ma veľmi veľa. Vyskúšala moju odhodlanosť, vytrvalosť a silu. Uvedomila som si, že je načase vziať život do svojich rúk. Cítila som niekde vnútri, že tento pôrod mohol prebiehať aj inak. Trvalo mi dlhší čas, kým som to celé spracovala a prestala sa obviňovať.

Na konci tohto všetkého moja cesta k sebapoznávaniu len začala..

S týmto príbehom som sa rozhodla podeliť hlavne kvôli tomu, že sama som si v ďalších pôrodoch vyskúšala, že to ide aj inak. Že pôrod nemusí takto bolieť a tie sprevádzajúce problémy po pôrode, nie sú vôbec prirodzené. Rozhodla som sa odkryť aj témy, o ktorých sa už tak veľa nehovorí, pretože sme s dieťatkom šťastné, že sme živé a zdravé. Verím, že svoj život si tvoríme sami a ja som svoje ďalšie pôrody vzala do svojich rúk. Možno, keby som si pred pôrodom prečítala príbeh mamičky ako je ten môj, zamyslela by som sa nad určitými skutočnosťami, vyhľadala by som si k téme viac informácii od odborníkov aj zo sveta a všetko by dopadlo inak. Každopádne všetko má svoj zmysel a tento príbeh je ten môj. V očiach pôrodnice, to bol štandardný pôrod, s malou komplikáciou, ktorý skončil „happyendom“. V mojich očiach to bol začiatok cesty k spoznávaniu vlastného tela a sily. O tom ako som začala svoju cestu k sebaobjavovaniu a sebapoznávaniu vám vyrozprávam v ďalšom blogu – pôrod č. 2 . O tom, aké to je, keď babätko odíde skôr sa vám zdôverím v blogu – pôrod č. 3 a vyvrcholí to blogom – pôrod č.4, v ktorom opíšem svoj najsilnejší zážitok v mojom živote, ktorým bol domáci pôrod.

Na záver

Ešte v mnohých pôrodniciach vládne mýtus, že žena musí zvládnuť svoje dieťa pri pôrode vytlačiť. Táto praktika riadeného tlačenia so zadržaným dychom vznikla v dobách, keď ženy pri pôrodoch ľahli na chrbát . Je to až neuveriteľné, že ešte v dnešnej dobe, kedy je už množstvo informácii a osvety aj od samotnej WHO, nás pri pôrode smerujú k vytrvalému a aktívnemu tlačeniu smerom ku konečníku. Niektoré ženy si tak radšej nacvičujú tlačenie akoby sa chystali na veľký športový výkon, áno aj ja som bola medzi nimi. Tiež som pri svojom prvom pôrode počúvala vety typu : Tak poriadne zatlačte….A teraz z celej sily ……Vy neviete tlačiť?  Vyskúšajte si to sami. Sadnite si na WC, zatvorte ústa, oči, zadržte dych a začnite tlačiť na konečník. To, čo v tej chvíli pocítite, je stiahnutie panvového dna. Keď ale budem vydychovať otvorenými ústami s jemným použitím brušného lisu a vedomím púšťaním a povolením panvového dna, potom sa panvové dno uvoľní a rovina východu sa zväčší. Svaly panvové dna zohrávajú pri pôrode veľmi dôležitú úlohu a majú dvojitú paradoxne odlišnú funkciu. Počas tehotenstva musí byť pevné a držať a počas pôrodu musí pustiť a povoliť. Aby dieťa, ktoré sa rodí, svoju matku neporanilo, musia byť panvové dno a hrádza dokonale zrelaxované a uvoľnené. Čo sa nestane, ak budeme vedené k aktívnemu tlačeniu, vďaka čomu sa panvové dno stiahne, otvor sa zmenší a hrozí riziko poranenia a nedostatku kyslíka u dieťatka. Vnímam obrovskú potrebu zmeniť program Vytlačovania dieťatka na Púšťanie !!! a to ako v rovine fyzickej , tak i emocionálnej. Dieťatko tak neprežíva pri pôrode nátlak, ale právne naopak mamička ho púšťa a predáva mu to najcennejšie …Dôveru, ktorá ho privádza na svet. Je dôležité  prestať tlačiť na rodiace sa deti a tiež na matky a dávať im pocit neschopnosti vytlačiť a porodiť. Púšťaním sa dostaví  prirodzený inštinktívny vypudzovací reflex, ktorý dodá ženám dôveru vo svoje telo bez zbytočných tráum, nástrihov  a poranení mamičiek a detí.

S láskou a úctou k životu

Lucia

 

Viac o mojom programe FITMAMA – harmony physio program nájdete na: www.fitmamaclub.sk

Spoj sa s Fitmamou!

Ak máš na Fitmamu Luciu konkrétne otázky, prípadne si chceš dohodnúť osobnú (aj online) konzultáciu jednoducho ju kontaktuj. Zároveň sa staň fanúšikom stránok Fitmama Lucia na sociálnych sieťach Facebook a Instagram.

Tel: 0902 101 754

E-mail: info@fitmamaclub.sk

 

Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte.

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Close